STREDOVEKÉ DEJINY EURÓPY.�

Mgr. Patrik Kunec, PhD.

Chronológia stredovekých dejín

• Chronológia stredoveku:
• raný stredovek (cca 450/500 – 1000/1050 n. l.)
• vrcholný stredovek (cca 1000/1050 – 1250/1300 n. l.)
• neskorý stredovek (cca 1300 – 1450/1500 n. l.)

Sťahovanie národov

• Raný stredovek sa začína tzv. sťahovaním národov. Huni, sťahujúci sa z oblasti nad Aralským a Kaspickým morom smerom na západ, porazili v roku 375 germánsky kmeň Ostrogótov sídliaci v oblasti nad Čiernym morom, tí boli nútení hľadať si nové sídla na Balkáne a v Panónii, kde sa ale dostali do stretu s Rímskou ríšou. Germáni sa už v priebehu štvrtého storočia osídľovali na území Rímskej ríše ako tzv. federáti, za službu vo vojsku dostávali žold a potraviny. V roku 378 však vpadli do provincie Mézia spojené kmene Vizigótov a porazili pri Hadrianopole rímske vojsko vedené cisárom Valensom. Potom boli oficiálne usídlení v provinciách Mézia a Trácia, ale začiatkom 5. storočia vpadli do samotnej Itálie a dokonca dvakrát obliehali Rím (za kráľa Alaricha, 408, 410 – vtedy Rím aj dobyli a vyplienili).

Huni

• Kočovných Hunov viedol v neskoršom období Attila (tzv. Bič boží, vládol od 441, po odstránení brata Bleda /445/ vládol do roku 453), podnikal nájazdy do oblasti Strednej Európy, aj na územie Východorímskej ríše, ktorá ho musela uznať za rovnocenného partnera. V roku 451 sa odohrala bitka na Katalaunských poliach (dnes vo Francúzsku) – Attila bol porazený rímskym vojskom, následne vpadol ešte do Pádskej nížiny, ale potom sa stiahol do Potisia – centra svojej ríše, kde r. 453 zomrel.

Mapa Európy okolo roku 450 n. l.

Germáni v Itálii

Germáni sa od konca 4. storočia usídľovali na území Rímskej ríše, v rokoch 410 (Vizigóti) a 455 (Vandali zo Severnej Afriky) dobyli a vyplienili Rím, čoraz častejšie tiež ovplyvňovali vnútornú politiku Ríše, dosadzovali cisárov, viedli rímske vojská a pod. Významným kmeňom boli aj Vandali, ktorí boli začiatkom 5. storočia usídlení Rimanmi v Hispánii a neskôr sa preplavili aj do Severnej Afriky, kde založili prvé na Ríme nezávislé kráľovstvo (442; trvalo sto rokov). Koncom 5. storočia obsadili Itáliu Ostrogóti (kráľ Teodorich), ktorých tu vystriedali v roku 568 Longobardi.

Longobardi

• Longobardi – založili ríšu v Itálii, trvala od r. 568 do r. 774; pravlasť Longobardov v sev. Polabí, odtiaľ na Moravu a do Panónie, kde založili svoju prvú ríšu (asi v 5. stor.), spolu s Avarmi tu v druhej polovici 6. stor. zničili ríšu Gepidov a za kráľa Alboina vpadli do vtedy Byzantíncami ovládanej Itálie a založili si tu druhú ríšu (r. 568); r. 572 dobyli mesto Pavia, ktorá sa stala ich hlavným mestom. Osídlili Pádsku nížinu, Toskánsko a Spoleto (v strednom Taliansku). V tom čase Byzantská ríša ovládala ravennský exarchát (exarcha bol titul guvernéra byzantínskych území v Itálii), rímske a neapolské vojvodstvo a južnú Itáliu so Sicíliou. Po zavraždení Alboina rímska správa definitívne odstránená, miestne rímske obyvateľstvo bolo zbavené politických práv a longobardská ríša sa stala čisto germánskym štátom.

Longobardi II.

Od roku 600 Longobardi prijímali postupne katolícku vieru a za kráľa Rothariho bol vydaný aj národný zákonník – Edictus Rothari (643); r. 751 dobyli Longobardi aj Ravennu, čím definitívne zaniklo byzantské panstvo v str. Itálii, ale snaha dobyť Rím (kde v tom čase už sídlila hlava západoeurópskych kresťanov – rímsky biskup, nazývaný aj pápež) vyvolala intervenciu germánskeho kmeňa Frankov zo severného Francúzska, ktorí tento postup neschválili a donútili vydať pápežovi Ravennu (756). Posledný longobardský kráľ Deziderius neodolal tlaku Frankov a jeho ríša v r. 774 (dobytím Pávie) padla do rúk kráľa Frankov Karola Veľkého. V tomto čase sa osamostatnilo aj územie Pápežského štátu.

Frankovia

• Germánsky kmeň Frankov pôvodne sídlil na dolnom toku Rýna, teda na území dnešného Holandska a SZ Nemecka, od konca 3. a počiatku 4. storočia boli usadzovaní ako rímski federáti (lat. foederates) na území SV provincie Galia (rozdelenie Frankov na dva kmene: sálski Frankovia /ich pôvodné územie bolo v terajšom Holandsku/ a ripuárski Frankovia /sídlili na pravom brehu Rýna/).

Vláda Chlodovika I.

V r. 481/2 ich zjednotil vodca sálskych Frankov Chlodovik I. (481–511) z dynastie Merovejovcov – po kráľovstve Vandalov v S Afrike založil prvý centralizovaný štát, tzv. Franskú ríšu; viedol expanzívnu politiku = porazil rímskeho miestodržiteľa v Galii Syagria (486), zlikvidoval rímsku správu a ovládol územie medzi riekami Somme a Loire; snažil sa ale o spolužitie Frankov a galských Rimanov). Asi roku 498 alebo 499 bol Chlodovik pokrstený za kresťana v Remeši (vďaka vplyvu svojej manželky Klotyldy) – postupne založil cirkevnú organizáciu, na čele ktorej sám stál (mal právo vydávať cirkevné zákony, obsadzovať biskupstvá a zvolávať a ovplyvňovať cirk. synody). V r. 507 porazil Chlodovik aj Vizigótov a zmocnil sa ich Tolosánskeho kráľovstva (podľa mesta Toulouse na juhozápade Francúzska – dnešná oblasť Akvitánsko), ktoré siahalo až k Pyrenejám.

Rozdelenie Franskej ríše

• Po Chlodovikovej smrti si ríšu rozdelili jeho štyria synovia – podmanili si aj ríšu germánskych Durinkov, a jeho vnuk získal aj ríšu Burgundov na pomedzí Francúzska a Švajčiarska, neskôr aj Provensálsko, čím získali prístup k Stredozemnému moru. V rokoch 558-561 zjednotil ríšu Chlotar I., ale po jeho smrti bola Franská ríša opäť rozdelená na Austráziu (sever Francúzska), Neustriu (stred Francúzska s centrom v meste Paríž) a Burgundsko (centrum mesto Orleáns). Medzi ich panovníkmi prebiehali bratovražedné boje.

Nárast moci majordómov

• Významné postavenie v týchto častiach postupne získali tzv. majordómovia (z lat. major-domus), teda správcovia kráľovského paláca, ktorí stáli aj na čele kráľovskej družiny a často mali vplyv aj na riadenie správy kráľovstva. Posledným silným merovejovským kráľom bol Dagobert I. (629–639) - bojoval aj proti Samovej ríši v r. 631/632; keď sa franský kupec Samo postavil proti Franskej ríši. Vtiahol na územie Slovanov, bol však so svojím vojskom porazený pri hradisku Vogastisburg (v roku 632). Po jeho smrti v jednotlivých častiach ríše rástla moc majordómov, najmä vzrástol vplyv rodu Karlovcov – išlo o veľmožský rod z Austrázie, z okolia mesta Mety (fr. Metz). Držali vo svojich rukách funkciu majordómov v Austrázii.

Pippin II. a Karol Martel

• Jeden z nich – Pippin II. sa stal koncom 7. stor. (r. 687) majordómom všetkých troch častí ríše Frankov – bol to počiatok zjednocovania franských kráľovstiev. V tomto čase boli úplne samostatné germánske kmene Alamanov, Bavorov, Durinkov a tiež územie Akvitánska. Jednotu ríše upevnil nemanželský syn Pippina II. Karol Martel (franc. = Kladivo), ktorý si podriadil Durinkov, Alamanov, Bavorov a bojoval tiež proti pohanským Sasom. R. 732 medzi Tours a Poitiers porazil Karol Martel Arabov pod velením miestodržiteľa Abdurrahmána, ktorí prenikali na územie Franskej ríše (teda do oblasti J Francúzska) zo Španielska.

Vláda Pippina III. Krátkeho

• R. 742 Karol Martel rozdelil ríšu medzi svojich dvoch synov: Karlomana (vstúpil do kláštora) a Pippina III. Krátkeho – ten v r. 751 zosadil z trónu posledného merovejského kráľa Childericha III. a sám sa ujal vlády (v rokoch 751–768). Suhlas s týmto krokom dal aj pápež Zachariáš – Karlovci sa teda spojili s pápežskou mocou, ktorá legalizovala ich kroky (už v roku 747 franskí biskupi uznali autoritu Ríma a podriadili sa pápežovi). R. 751 bol v mestečku Soissons Pippin III. všetkými Frankmi zvolený za kráľa a slávnostne pomazaný (= teda vyvolený z božej milosti) pápežským legátom arcibiskupom Bonifácom (ten do veľkej miery zreformoval franskú cirkev). Spojenie s pápežom sa prejavilo v roku 754, kedy pápež Štefan II. požiadal Pippina III. o pomoc proti Longobardom (v tom čase im vládol kráľ Aistulf) – pápež zveril pápežstvo pod ochranu franského panovníka. Pippin a jeho synovia obdržali titul patricius Romanorum (= ochranca Rimanov) a v dvoch výpravách proti Longobardom bol Aistulf prinútený odovzdať Ravennu a územie piatich miest (lat. Pentapolis) pápežovi. Tieto územia spolu s rímskym vojvodstvom vytvorili základ neskoršieho pápežského štátu.

Vláda Karola Veľkého

• Pred smrťou Pippin III. rozdelil ríšu medzi svojich dvoch synov – Karola a Karlomana II., ale Karloman čoskoro zomrel a na trón nastúpil Karol, zvaný Veľký (vládol 768–814).
• Karol viedol vojny s pohanskými Sasmi (ktorí vyvolali niekoľko vzbúr, na ich čele stál Widukind); po potlačení povstaní s nimi veľmi kruto zaobchádzal – definitívne podrobenie Sasov dosiahol až v roku 804 (mier s nimi bol zakotvený aj v tzv. Saskom zákonníku /= Lex Saxonum/). Z územia Franskej ríše prichádzali na územie Sasov tiež christianizačné misie; ale Sasi dlho odolávali prijať kresťanské náboženstvo. Karol viedol vojnu s Longobardmi, ktorých definitívne porazil (r. 774 sa zmocnil mesta Pávie a bol korunovaný za longobardského kráľa) a zobral pod svoju ochranu pápežský štát. Bojoval tiež s niektorými slovanskými kmeňmi (Veleti, Lužickí Srbi, Česi), ktorí museli platiť tribút (akýsi druh výkupného). Počas snemu vo Verdene na rieke Aller (782) vraj bolo zabitých až 4500 Sasov, ale tento počet historikmi spochybňovaný.

​

Vláda Karola Veľkého II.

• V pohraničných oblastiach zakladal Karol Veľký tzv. marky – vojensky spravované hraničné územia, na čele tzv. markgrófi (napr. španielska marka s centrom v Barcelone). Na ich činnosť dohliadali špeciálni kráľovskí vyslanci/poslovia /lat. missi dominici/. Bojoval tiež s Avarmi, ktorých sídla (nazývané hrinky/hringy) rozvrátil, a tiež proti španielskym Arabom (zápas s nimi popisuje známa Pieseň o Rolandovi).

Vláda Karola Veľkého III.

• Na Vianoce roku 800 Karol Veľký obnovil titul rímskeho cisára, keď sa dal v Ríme korunovať pápežom Levom III. (795–816) za cisára – tento titul ale vyvolal konflikt s Byzantskou ríšou (ktorá vznikla s bývalej Východorímskej ríše, hlavným mestom bol Konštantínopol), ale za vrátenie Benátok, Istrie a Dalmácie byzantský cisár Michal I. uznal v r. 812 Karolovi titul cisára (hovoríme tak o dvojitom cisárstve). Karol sa považoval za ochrancu kresťanskej viery v Európe a vykonával správu cirkvi vo svojej ríši (menoval biskupov a zasahoval aj do vieroučných sporov). Karol zomrel v obľúbených Cáchach (dnes mesto Aachen) a bol pochovaný v tamojšej katedrále, ktorú vybudoval. V Cáchach mal aj svoj palác, či kráľovský dvor (lat. palatium = od toho vzniklo slovenské slovo „palác“). Pri jeho dvore pôsobil aj kráľovský súd a kancelária na čele s kancelárom (zvyčajne vzdelaný klerik, často osobný kaplán). Krajina bola organizovaná do grófstiev, na čele ktorého stál comes (teda gróf) – bola to správna funkcia s vojenskými a súdnymi právomocami.

Vláda Karola Veľkého IV.

• V jeho ríši sa rozvíjali lénne (alebo feudálne) ekonomicko-spoločenské vzťahy, vznikla vrstva bohatej pozemkovej šľachty, ktorá pôsobila v najvyšších štátnych úradoch a za svoju službu bola odmeňovaná pôdou aj so sedliakmi, ktorí na nej hospodárili. Vysoká šľachta bola vo vazalskom postavení ku kráľovi, za svoju službu dostávala pôdu, teda léno (preto o nich hovoríme aj ako o lénnikoch). Títo najbohatší lénnici mali ale aj svojich vlastných lénnikov (predstavitelia nižšej alebo drobnej šľachty) a zo sedliakov zákon postupne spravil poddaných, ktorí si živobytie zabezpečovali obrábaním pôdy zemepána (tá sa nazývala dominikál).

Reformy Karola Veľkého

• Reformy Karola Veľkého: reforma obeživa - zavedenie strieborného denára, nových mier a váh a hlavne prebudovanie štátnej správy – štátna správa využívala písomné podklady (vznik administratívy!) a vznikali zákonníky, ktorých dodržiavanie mala na starosti štátna byrokracia. Karol tiež zaviedol nový typ vojska – ťažkú jazdu s kopijou. Družina sa nazývala aj ako hominium a bola viazaná prísahou vernosti svojmu pánovi. Jej príslušníci dostávali od kráľa pozemok (léno/feudum), aby si z renty (teda z výnosov pôdy) mohli zadovážiť nákladnú vojenskú výzbroj, výstroj a koňa. Toto léno (cudzím slovom feudum alebo benefícium) sa stalo základným predpokladom pre vojenskú službu. Vernosť a služba lénnemu pánovi bola tiež základom nového spoločenského systému, ktorý nazývame feudálny (alebo feudalizmus). Najskôr bola držba léna iba doživotná (zanikala smrťou obdarovaného alebo mohla zaniknúť smrťou jeho seniora – teda lénneho pána), neskôr sa léno stalo dedičným v mužskej línii (vo Francúzsku od roku 877).

Kultúra za vlády Karola Veľkého

• Obdobie vlády Karola Veľkého označujeme ako tzv. obdobie karolínskej renesancie, z dôvodu vysokého rozvoja kultúry. Zakladané boli školy pri katedrálach, ktoré mali za úlohu vzdelávať budúcu štátnu byrokraciu a formovať vrstvu vzdelancov. Jazykom vzdelancov bola latinčina. Sám Karol Veľký vedel čítať, ale nevedel správne písať, hoci sa to po celý život usilovne učil.
• Učenci na Karolovom dvore (povolal ich najmä z Anglicka a Írska, kde sa v kláštoroch pestovala klasická latinská vzdelanosť, potom tiež z Longobardie a Itálie) boli: Alcuin z Yorku – stál v čele dvorskej školy; Pavol Diakon (dejepisec Longobardov); Einhard (napísal dielo Vita Caroli = Životopis Karola); palácová škola sa stala vzorom pre iné školy zriaďované pri dómoch, katedrálach a kláštoroch (učili v nich mnísi z rádu benediktínov). Pestovalo sa najmä tzv. sedem slobodných umení (lat. septem artes liberales): gramatika, rétorika, dialektika (filozofia), aritmetika, geometria, astronómia a hudba.

Karol Veľký

Úpadok Franskej ríše

Po smrti Karola Veľkého na trón nastúpil jeho syn Ľudovít Pobožný (vládol 814-840; korunovaný za cisára bol síce pápežom, ale v meste Remeš), ktorý vydal v roku 817 nástupnícky poriadok nazývaný Ordinatio imperii. Ten zaručoval nástupnícke práva pre najstaršieho cisárovho syna (volal sa Lotar/Lothar), mladší synovia dostali údelné kniežatstvá v ríši (Pipin/Pippin dostal Akvitánsko a Ľudovít Nemec Bavorsko) – už za jeho života vznikli vzbury týchto synov proti otcovej vláde , po jeho smrti sa ríša rozdelila medzi jeho troch synov: v roku 843 tzv. Verdunskou zmluvou bola ríša rozdelená na tri časti: Lothar I. obdržal strednú časť od Severného mora cez Burgundsko až po Severnú Itáliu, tzv. Lotaringiu, Karol II. Holý (jeho syn z druhého manželstva) obdržal Západofranské kráľovstvo (územia na západ od riek Rýna a Loire, t.j. dnešné severozápadné a západné Francúzsko) a Ľudovít Nemec obdržal Východofranské kráľovstvo/ríšu.

Ľudovít Pobožný

Nové štátne útvary

Z územia Západofranskej ríše sa vyvinulo Francúzske kráľovstvo (do roku 987 tam panovali potomkovia Karola II. Holého), z územia Východofranskej ríše sa vyvinula Svätá ríša rímska, alebo tiež nemecké kráľovstvo (potomkovia Ľudovíta Nemca tam vládli do roku 911).

Vznik Svätej ríše rímskej.�

• Podľa Verdunskej zmluvy z roku 843 prešli oblasti na východ od Rýna (územie dnešného Nemecka) do rúk jedného z vnukov Karola Veľkého – Ľudovíta Nemca. Toto územie nebolo jednotné ani etnicky, ani politicky. Delilo sa na niekoľko kmeňových vojvodstiev: Švábsko (tiež Alamania; na hornom toku Dunaja), Bavorsko (na východ od rieky Lech), Franky (na strednom toku Rýna a rieke Mohan) a Sasko s Durínskom (medzi dolným tokom rieky Rýn a Labe). V prvej polovici 10. storočia bolo k nim pripojené ešte Lotrinsko (od ústia rieky Rýna a Šeldy takmer po horný tok Rýna), kde bolo usadené zmiešané románske a nemecké obyvateľstvo. Rolu 1032 bolo k týmto oblastiam pripojené aj Burgundské kráľovstvo.

Mapa Nemeckej ríše v 11. storočí

Proces feudalizácie

• Aj v nemeckých kráľovstvách už v 9. storočí plne prevládal feudálny spoločensko-ekonomický systém, ktorý začal byť vytváraný ešte za vlády Karola Veľkého. Proces feudalizácie prebiehal pomaly a nerovnomerne, najrýchlejšie prebiehala v Švábsku (západná časť ríše) a najpomalšie v Sasku (východná časť ríše). Rozvoj feudálnejho zriadenia charakterizuje rast veľkostatkov s postupné znevoľňovanie roľníctva. Pôvodne každý roľník vlastnil pozemok, s ktorým mohol voľne disponovať, t. j. mohol ho ľubovoľne deliť, odkázať, darovať, predať. Pri procese feudalizácie roľník ďalej obrábal pôdu, ale už nebol jej vlastníkom – všetka pôda patrila panovníkovi, ktorý ju prepožičal svojím vazalom, príslušníkom šľachty. Roľník sa zmenil zo slobodného človeka na závislého od feudálnych pánov, alebo bol nevoľníkom úplne (nemal osobnú slobodu, nemohol sa napríklad sťahovať).
• Roľník musel odvádzať feudálnemu vlastníkovi rentu, najprv zvyčajne v naturáliách, za to, že z pôdy mu patrila časť zisku, ktorá zabezpečovala jeho prežitie. Samozrejme, že feudalizácia sa stretla s odporom znevoľňovaného roľníctva, ale ten bol zvyčajne násilím potlačený.

Vznik nemeckej ríše a obnovenie cisárstva

• Prvý vládca Východofranskej ríše Ľudovít Nemec (843-876) sa ju snažil rozšíriť východným smerom – bojoval aj s Rastislavom a Svätoplukom, panovníkmi Veľkej Moravy.
• Na začiatku 10. storočia (po vymretí dynastie Karolovcov v roku 911) nastúpila na trón vo Východofranskej ríši nová dynastia – nazývaná aj saská či otónska dynastia (jej králi vládli v rokoch 919–1024). Prvým kráľom bol Henrich I. Vtáčnik (919–936), vojvoda saský od roku 912, ktorý preniesol centrum ríše z Bavorska do Saska. Jeho titul znel Rex Francorum Orientalum (kráľ východných Frankov).
• Jeho vládu charakterizuje spájanie rozdrobených nemeckých vojvodstiev do jedného kráľovstva (podriadil si napríklad Bavorsko a Lotrinsko). Henrich bojoval aj proti Slovanom a tiež proti Maďarom útočiacim z východu. Od začiatku 10. storočia sa jeho kráľovstvo začalo nazývať Nemeckým kráľovstvom.

Reformy Henricha I. Vtáčnika

• Za Henricha Vtáčnika bola prevedená vojenská reforma. Súvisela s vpádom maďarských kmeňov, ktoré na konci 9. stor. obsadili Panóniu a podnikali odtiaľ nájazdy do oblasti západnej Európy. V boji sa Henrich opieral o svojich sluhov neslobodného pôvodu a taktiež o vojsko slobodných Sasov. Henrich vytvoril veľkú družinu rytierov – ťažkoodencov a vybudoval opevnenia – hradiská, najmä na hraniciach Saska a Durínska. Spojené sily nemeckých vojvodstiev dosiahli roku 933 nad Maďarmi víťazstvo (bitka pri Riade, severné Durínsko). Povstania veľkých svetských feudálov proti kráľovskej moci však neustávali a tak sa v polovici 10. storočia snažila kráľovská moc oprieť najmä o cirkevných feudálov (biskupi – predstavení jednotlivých biskupstiev, a opáti – predstavení jednotlivých kláštorov).

Henrich I. Vtáčnik

Vláda Ota I.

• Nástupcom Henricha Vtáčnika bol jeho syn Oto I. (936–973). Na jeho korunovácii sa zúčastnili v najvyšších funkciách kniežatá podrobených krajov (Franky, Lotrinsko, Švábsko, Bavorsko). Otovi sa v roku 950 podriadilo aj české knieža Boleslav I.
• V r. 955 Oto I. porazil Maďarov na rieke Lech – po tejto porážke sa stiahli do Panónie, kde sa natrvalo usídlili v susedstve slovanského obyvateľstva. Koncom 10. storočia vytvorili Maďari vlastný štátny útvar a prijali kresťanstvo (Svätý Štefan, syn vojvodu Gejzu, – prvý korunovaný uhorský kráľ).
• Oto I. využil politické roztrieštenie Talianska a oslabenie pápežskej kurie v polovici 10. storočia a podmanil si aj severné a čiastočne stredné Taliansko (Lombardiu a Toskánsko).

Reformy Ota I.

• Následne Oto donútil pápeža, aby ho v roku 962 korunoval za cisára Svätej ríše rímskej a oživil tak postavenie a titul, ktorý znovu obnovil v roku 800 Karol Veľký. Toto korunovanie za cisára vyjadrovalo úsilie panovníkov Nemeckej ríše rozšíriť ich vládu nad celú západnú Európu. Honosné meno nijako nezodpovedalo reálnej skutočnosti. Svätá ríša rímska, skladajúca sa z rôznych národností na rôznom vývojovom stupni, nemala jednotné politické stredisko (akési hlavné mesto).
• Počas svojej vlády sa Oto opieral najmä o pomoc cirkvi, preto sa snažil zvýšiť moc ríšskych biskupov a opátov najvýznamnejších kláštorov tým, že rozširoval ich majetky a imunitné práva (udelením tzv. otónských privilégií). Za to Oto I. začal od nich požadovať, aby vykonávali okrem cirkevno-náboženských povinností aj administratívno-právnu službu a hradili dve tretiny nákladov na ríšske vojsko, a svojvoľne, teda bez vedomia pápeža, biskupov menoval a zosadzoval. Táto politika sa nazývala „biskupskou politikou“ Ota I., ktorú robil preto, aby využil cirkevných feudálov na skrotenie odbojných svetských feudálov. Táto jeho politika sa však napokon ukázala ako neúspešná.

Dobyvačná politika Ota I.

• Dobyvačná politika nemeckých kráľov proti Slovanom pokračovala aj za Ota I.
• Podmaňovanie polabských oblastí viedlo k vytvoreniu pohraničných oblastí – tzv. mariek, v povodí Labe a jej prítokov (až k strednému a dolnému toku Odry). Oto I. rozdával v týchto markách bývalé majetky slovanských kniežat svojím vazalom, na ktorých muselo miestne slovanské obyvateľstvo (patriace ku kmeňom Obodritov, Luticov a lužických Srbov) robotovať a platiť im daň v podobe naturálnej renty. V markách sa horlivo zavádzalo kresťanstvo a zakladali sa biskupstvá a kláštory (v roku 968 napríklad založil magdeburské arcibiskupstvo, mesto Magdeburg v Sasku-Anhaltsku).

Situácia v ríši po vláde Ota I.

• Nadvláda cisárov nad severným a stredným Talianskom bola do značnej miery formálna. Každý cisár, ktorý vstupoval po Otovi I. na trón, bol nútený dobývať nanovo cisársku korunu a moc v Taliansku. Výdaje na tieto vojny dopadali stále ako ťažké bremeno na plecia nemeckých roľníkov. Zároveň boli úplne zmarené pokusy Ota I. a jeho nástupcov podmaniť si južné Taliansko.
• Po talianskych ťaženiach bolo Nemecko úplne vyčerpané. �Od konca 10. stor. začala moc cisárov slabnúť. Zároveň stroskotala aj zahraničná politika cisárov na východných hraniciach ich ríše. Ukázalo sa, že podrobenie slovanských území nebolo pevné. Slovanské kmene Luticov a Obodritov sa na konci 10. storočia a na začiatku 11. storočia znovu zmocnili takmer všetkých svojich území.

Mapa Svätej ríše rímskej v 10. storočí

Situácia v Ríši v 1. polovici 11. storočia.

• Oto I. dal ešte za svojho života zvoliť a korunovať za cisára svojho syna Ota II. (vládol 973-983), ktorý zomrel v mladom veku počas vojenskej výpravy v Itálii.
• Jeho syn Oto III. (983-1002) bol ďalším významným panovníkom tzv. otónskej dynastie. Spočiatku za neho vládla jeho matka, byzantská princezná Theofano, ale v roku 996 sa nechal korunovať sa cisára a začal vládnuť samostatne. Oto III. Chcel vybudovať silný, na kresťanskej vierouke unifikovaný štát s hlavným mestom v Ríme. Na čele tejto mohutnej kresťanskej ríše mali stáť rímsky cisár ako hlava svetskej moci a pápež ako hlava duchovnej moci, ktorí mali vzájomne spolupracovať. Pápežstvo a cisárstvo mali tvoriť základné piliere kresťanského univerzalizmu, teórie o unifikovaní krajín Európy na báze spoločného kresťanského vierovyznania. Oto III. úzko spolupracoval s pápežom Silvesterom II. (999-1003, vlastným menom Gerbert z Aurillacu), ktorého nechal dosadiť na pápežský stolec.

Vláda Henricha III.

Silnejším panovníkom bol až cisár Henrich III. (1039-1056), ktorému sa podarilo lénne si podmaniť české a uhorské kráľovstvo (české knieža a uhorský kráľ mu boli podriadení a platili mu poplatok). Čechy sa mu podarilo učiniť na cisárstve závislými len formálne. Henrich zasiahol aj do otázky voľby pápežov v Ríme, keď tam zosadil troch pápežov a zbavil šľachtu v Ríme vplyvu na voľbu pápeža (pápežská moc bola v tomto čase veľmi oslabená, pápeži často žili životom nehodným najvyšších duchovných predstaviteľov!)

​

Vláda Henricha IV.

• Cisár Henrich IV. (1056–1104/06), syn Henricha III., sa v dejinách preslávil najmä svojím zápasom s pápežom Gregorom VII. (1073-1085, vlastným menom Hildebrand) o právo menovať a zosadzovať biskupov v nemeckých biskupstvách (pápež toto právo rímskym cisárom odmietal, nárokoval si dokonca zosadiť z trónu neposlušného cisára, prípadne vylúčiť ho z cirkevného spoločenstva /= exkomunikovať ho/). Tento zápas sa nazýva „boj o investitúru“ (investitúra = právo dosadzovať biskupov do ich úradov). Henrich IV. Nechal na synode nemeckých biskupov v roku 1076 vyhlásiť voľbu Gregora VII. Za neplatnú, za čo ho Gregor uvrhol do kliatby. Henricha z toho dôvodu prestali poslúchať jeho vazali a v roku 1077 sa oficiálne kajal pred hradom Canossa (v severnom Taliansku). Pápež mu odpustil, ale neskôr sa v otázke investitúry biskupov opäť dostali do konfliktu .
• Boj o investitúru ukončil v roku 1122 až cisár Henrich V. (1104/06–1125) kompromisom s pápežom Kalixtom II. (viac o investitúre pozri v kapitolke o cirkevných dejinách).

​

Henrich IV. a Gregor VII.

Cisár Henrich IV.

Pápež Gregor VII.

Fridrich Barbarossa

V 12. storočí moc cisárov oslabla, významným panovníkom bol len Fridrich Barbarossa (= tal. Červená brada), ktorý sa zúčastnil tretej križiackej výpravy, na ktorej v roku 1190 zahynul (utopil sa). Fridrich si upevnil moc v Ríši a podmanil si tiež celé severné Taliansko.

Fridrich II.

• V 13. storočí bol najvplyvnejším panovníkom Svätej ríše rímskej Fridrich II. (vnuk Fridricha Barbarossy; 1210-1250, korunovaný za cisára r. 1220), ktorý si podmanil takmer celé Taliansko a vybudoval na jeho území mnohé dobre opevnené hrady (napr. Castel del Monte). Mal však spory s pápežmi, ktorý ho opakovane dávali do kliatby. Po jeho smrti v roku 1250 bola moc cisára v Taliansku i vo vlastnom nemeckom kráľovstve veľmi oslabená a cisárov volilo niekoľko svetských a cirkevných voliteľov (tzv. kurfirstov), ktorí boli najvplyvnejšími feudálmi v Nemecku. Panovníci boli zvyčajne obmedzovaní v posilňovaní svojho postavenia. Oveľa významnejšími monarchiami sa v 13. a 14. storočí stávajú Anglické a Francúzske kráľovstvo.

Fridrich II.

Cisár Fridrich II.

Hrad Castel del Monte v Apúlii, Taliansko

Anglické kráľovstvo v stredoveku

Začiatkom 5. stor. Rimania opúšťajú s légiami Britániu, rímska správa ešte niekoľko rokov fungovala, hoci zo severnej časti ostrova Británia útočili na romanizované (= porímštené) britské obyvateľstvo bojovní keltskí Piktovia (picti = pomaľovaní)

​

Vpád Germánov do Anglicka

• V polovici 5. stor. sa z oblasti Sev. Nemecka a Dánska do Anglicka preplavili germánske kmene Sasov, Anglov a Jutov (viedli mýtickí vodcovia Hengest a Hors); tí vytlačili romanizovaných Britov a zvyšky Keltov do Walesu. Väčšina Keltov sa už skôr presunula do Škótska, Írska, Walesu, žili tiež vo francúzskom Bretónsku). Na území obsadenými anglosaskými kmeňmi vzniklo postupom doby sedem kráľovstiev (cudzím slovom heptarchia/: Sussex, Essex, Wessex /obývali ich najmä Sasi/, Kent /Juti/, Mercia, Northumbria, Východná Anglia /obývané najmä Anglami/), ktorým vládli králi. Králi vytvorili vlastnú vojenskú družinu, ktorá viedla do boja všetkých slobodných mužov. Z členov tejto osobnej družiny kráľa sa vytvorila privilegovaná vrstva – v podstate zárodok neskoršej šľachty.

​

Christianizácia Británie

• Koncom 6. storočia začína v Británii proces pokresťančovania (christianizácia) – misie už prebiehali aj skôr (najmä z Írskeho ostrova – odtiaľ prišiel napríklad Sv. Patrik, patrón Írska), ale úspešnejší boli až benediktíni vyslaní pápežom Gregorom I. z Ríma v roku 597. Do polovice siedmeho storočia sa stali už všetky kráľovstvá kresťanskými. Ich panovníci medzi sebou často bojovali. Dominantné postavenie medzi siedmimi kráľovstvami mal najprv Kent, potom v 7. storočí Northumbria a v 8. storočí Mercia.

Kláštory

Kláštor na Sinajskom polostrove, Egypt

Kláštor na ostrove Iona, Hebridy, Škótsko

Vikingské nájazdy

• Koncom 8. storočia (vpádom v roku 793 do kláštora v Lindisfarne) začalo obdobie vikingských nájazdov na územie Škótska, Írska a neskôr aj Anglicka (Vikingovia, nazývaní tiež Normani, boli muži zo severnej Európy, z Nórska, Dánska a Švédska, boli zruční remeselníci, odvážni moreplavci ale tiež obávaní bojovníci, koncom desiateho storočia osídlili aj ostrovy Island a Grónsko a okolo roku 1000 sa dokonca doplavili aj do Severnej Ameriky). �Príčiny ich výbojov boli:
• 1. náhla zmena počasia - ochladenie v Škandinávii
• 2. rozpad rodového zriadenia a prípadné preľudnenie
• 3. túžba po boji a sláve; Vikingov lákalo veľké bohatstvo v západoeurópskych krajinách (najmä bohaté kláštory v Škótsku a Írsku, taktiež vo Francúzsku), o ktorom sa dozvedeli počas svojich obchodných plavieb.

Porážka Vikingov Alfrédom Veľkým

• Od roku 866 Dáni z Londýna začínajú podmaňovanie Anglicka – obsadili územie severne od rieky Temže, ktoré nazvali ako tzv. Danelaw (angl. Dánske právo; išlo o územie východného a stredného Anglicka, a Northumbrie) a na ktorom mali plnú moc. Avšak za vlády kráľa Wessexu Alfréda Veľkého (871-899) došlo k zjednoteniu západoanglických kráľovstiev a podarilo sa mu poraziť Vikingov (878), neskôr dokonca dobyť Londýn (885). Vikingov sa mu však nepodarilo úplne vyhnať z krajiny. Počas svojej vlády podporoval kultúru – vyvíjal zákonodarnú činnosť (vydal zbierku anglosaských zákonov), dával prekladať historické a filozoficko-etické diela do anglosaštiny.

​

Alfréd Veľký

Minca Alfréda Veľkého, cca 880 (hore) a jeho socha v meste Winchester (hlavné sídlo jeho kráľovstva)

Mapa Británie v 9. storočí

Vývoj v Anglicku v 10. a 11. storočí

• Pokračovanie úspešných bojov s Dánmi aj za vlády jeho nástupcov – kráľov Athelstana a Edgara (prvá korunovácia za panovníka v anglických dejinách!), hoci neskôr museli anglickí králi platiť Dánom poplatok za mier, tzv. „danegeld“ – ide vlastne o prvé dane platené v Anglicku. Aj napriek snahe o odvrátenie ovládania Anglicka priamo dánskymi panovníkmi, po vláde slabých anglosaských kráľov začiatkom 11. st. bol na trón zvolený dánsky kráľ Knut Veľký (1016-1035), ktorý na istý čas pripojil územie Anglicka k Dánsku.

Dobytie Anglicka Normanmi

• Napokon si krajinu podmanil syn vojvodu z Normandie Viliam Dobyvateľ, ktorý bol ako francúzsky Norman potomkom Vikingov, ktorí v r. 896 usadili v ústí rieky Seiny a postupne obsadili Normandiu. Normani sa neskôr dostali aj do južnej Itálie a Sicílie, kde založili vlastné kráľovstvo.
• Viliam Dobyvateľ sa v roku 1066 vylodil na angl. pobreží, aby získal trón po zomrelom kráľovi Eduardovi III. Vyznavačovi, ale miestna anglická šľachta si už za kráľa vybrala Haralda Godwinsona, ktorý v októbri 1066 v bitke pri Hastingse podľahol Viliamovi Dobyvateľovi. Viliam dobyté územie Anglicka rozdelil medzi mužov svojho vojska, čím vytvoril úplne novú vládnucu vrstvu, ktorá mala aj úplne inú kultúru (Normani z Normandie rozprávali po francúzsky, ale Angličania v tom čase hovorili anglosasky, prípadne ranou formou angličtiny. Viliam z Normandie pozval aj nových cirkevných predstaviteľov (biskupov a opátov), ktorí mali upevniť jeho postavenie v dobytej krajine. Významným prameňom poznania vtedajšej podoby kráľovstva je tzv. Domesday Book (= Kniha posledného súdu) z roku 1086. Išlo o súpis všetkého hnuteľného i nehnuteľného majetku, ktorý získala normanská šľachta, v podstate pozemkový kataster.

Bitka pri Hastingse

Zabitie kráľa Harolda v bitke pri Hastingse – tapiséria z Bayeux

Správa Anglicka

• Jeho potomkovia panovali v Anglicku do roku 1135, potom s nástupom na trón Henricha II. vládla v Anglicku až do roku 1399 dynastia Plantagenetovcov, opäť s francúzskymi koreňmi. �Anglicko bolo rozdelené na grófstva, ktoré spravovali panovníkom menovaní lordi zástupcovia a šerifovia zodpovední za pokoj a dodržiavanie právneho poriadku v jednotlivých grófstvach.

Dynastia Palntagenetovcov

• Dynastia Plantagenetovcov, pôvodne z franc. grófskeho rodu Anjou, mala niekoľkých známych panovníkov. Zakladateľom bol Henrich II. Plantagenet (1154 - 1189), ktorý vlastnil rozsiahle územia aj vo Francúzsku (Akvitánsko, Normandia, Bretónsko). Mal tam viac území ako vlastný franc. kráľ a preto si začal uplatňovať aj nároky na franc. trón. Začal tiež dobýjať Írsko a snažil sa podriadiť cirkevných predstaviteľov svojej moci (a nie pápežovi – v tom sa mu postavil na odpor Thomas Beckett, arcibiskup z Canterbury, ktorý bol pravdepodobne s jeho vedomím zavraždený v r. 1170). Na konci vlády bojoval Henrich II. so svojimi synmi Richardom (Levie Srdce) a Jánom (Bezzemkom).

Richard I.

• Richard zvaný Levie Srdce (vládol v rokoch 1189 - 1199) bol synom Henricha II. a po jeho smrti nastúpil na anglický trón. Ostal bezdetný a po jeho násilnej smrti nastúpil na trón mladší brat Ján.�Poriadne ani v Anglicku nevládol, krátko po nástupe na trón odišiel na III. križiacku výpravu, pri návrate z nej ho zajal rakúsky vojvoda a predal ho jeho nepriateľovi – francúzskemu kráľovi, ktorý za jeho prepustenie žiadal od anglickej šľachty vysoké výkupné. Keď ho Angličania vykúpili, rozhodol sa pomstiť franc. kráľovi a zomrel počas bojov s ním pred hradom Chalus. Za vlády Richarda I. sa oslabila kráľovská moc a posilnila sa moc šľachty. Na obdobie jeho vlády sa viaže legenda o Robinovi Hoodovi, zbojníkovi z okolia mesta Nottinghamu.

Ján I. Bezzemok

• Ján Bezzemok (1199 - 1216) bol Richardov mladší brat a vládol ako jeho zástupca už v čase, keď bol Richard na križiackej výprave a neskôr vo franc. zajatí. Ján stratil väčšinu územia vo Francúzsku (všetko krajiny severne od rieky Loire, najmä Normandiu) v boji s mocným kráľom Filipom II. Augustom (r. 1214 bitka pri Bouvines v sev. Francúzsku, definitívne stratená Normandia a Bretónsko) – preto nazývaný aj ako Bezzemok. Kráľovská moc bola za jeho vlády oslabená, krátko po porážke pri Bouvines povstala anglická šľachta, ktorá si v roku 1215 vynútila vydanie Veľkej listiny slobôd (lat. Magna charta libertatum) – jeden z najdôležitejších dokumentov britských právnych dejín. V listine boli zaručené a rozšírené jej slobody (panovník sa zaviazal vládnuť podľa zvykového práva, nezasahovať do voľby duchovných a priznal právo šľachty na odpor proti kráľ. moci, ak tá nebude dodržiavať body charty). Anglicko sa vydaním tejto listiny stáva stavovskou monarchiou, kde bola moc v rukách dvoch stavov: šľachty a cirkvi. Jej predstavitelia dostali právomoc zriadiť poradný orgán, z ktorého sa postupom času vytvoril parlament. Kráľovská moc je neskôr postupne obmedzovaná parlamentom, najmä v otázke stanovovania výšky každoročne vyberaných daní. Kráľ Henrich III. musel v roku 1259 súhlasiť so zriadením tzv. Veľkej kráľovskej rady /15 barónov/ s kontrolnou právomocou, a zaviazal sa ju pravidelne zvolávať - od 14. stor. sa jej začína hovoriť parlament.

Magna charta Libertatum

Bratia Richard a Ján

Kráľ Ján na love

Richard Levie srdce

Henrich III.

• Kráľ Henrich III. (1216–1272) sa zaviazal, že všetky nové dane vypíše len so súhlasom Veľkej kráľovskej rady a že všetky dôležité rozhodnutia uskutoční len s jej súhlasom. Neskôr zákony mohol prijímať len parlament, mestá získali širokú mieru samosprávy a nepodliehali kráľ. moci. Vďaka vzniku a fungovaniu parlamentu sa položili základy anglického parlamentarizmu, rozdelenia moci medzi panovníka a parlament s volenými zástupcami.

​

Hrobka kráľa Henricha III. v katedrále vo Westminsteri, Londýn.

Eduard I.

• Po Herichovi III. vládol Eduard I. (1272–1307), ktorý obsadil Wales a neskôr aj Škótsko (odboj proti Angličanom viedol William Wallace – nezávislosť Škóti získali opäť od roku 1314), v roku 1290 vyhostil Židov z krajiny, inak bol silným panovník, ktorý vybudol sieť dobre opevnených hradov – najmä na hraniciach s nepokojným Walesom a Škótskom.

​

Storočná vojna medzi Anglickom a Francúzskom

• Za vlády jeho vnuka Eduarda III. (1327-1377) vypukla v roku 1339 tzv. storočná vojna s Francúzskom. Dôvodom boli nároky na franc. trón vznesené Eduardom III., ale hoci sa vojna začala pre Angličanov úspešne (porazili Francúzov napríklad v bitkách pri Kreščaku /Crécy/ v roku 1346), finančná núdza ho donútila ustúpiť tlaku parlamentu a prerušiť boj o francúzsku korunu. Navyše Anglicko v rokoch 1348-50 trápila morová epidémia (tzv. čierna smrť), ktorá priniesla smrť asi tretine obyvateľstva! Napokon v 20-tych rokoch 15. storočia francúzske vojsko pod velením charizmatickej Johanky z Arcu vyhralo viacero bitiek a zvrátilo tak vývoj v storočnej vojne.
• V storočnej vojne napokon Anglicko nič nezískalo – iba ak posilnenie národného povedomia anglického obyvateľstva, výrazné odlíšenie sa od francúzskeho národa – aj normanská šľachta sa postupne vzdala používania francúzštiny (v roku 1362 bola zavedená angličtina ako úradná reči na súdnych pojednávaniach a v 1387 napísal po anglicky Geoffrey Chaucer svoje Canterburské poviedky).

​

Vojna ruží

• V rokoch 1455 – 1485 sa viedla vojna medzi dvomi rodmi – Lancasterovcami (v znaku červená ruža) a Yorkovcami (v znaku biela ruža) o právo na anglický trón. Nakoniec bitkou pri Bosworthe v roku 1485 porazil Henrich Tudor (ktorý sa priženil do rodu Yorkovcov, ako kráľ Henrich VII., 1485 - 1509) kráľa Richarda III. z Yorku. Ním začala vládnuť dynastia Tudorovcov, ktorá vymrela roku 1603 Alžbetou I., dcérou Henricha VIII. (ten čo mal šesť žien). Za vlády jeho otca Henricha VII. došlo k stabilizácii politickej moci panovníka a k vytvoreniu jednotného centralizovaného štátu. Tento pokrok bolo možné dosiahnuť preto, lebo vo vojne ruží sa vybili najvýznamnejší predstavitelia šľachty a aby zastavil bratovražedné boje aj do budúcnosti, vydal Henrich VII. zvláštny zákon, ktorým šľachte prikázal boje zastaviť.

Vláda Henricha VII.

• Zriadil aj šľachtické súdy, ktoré mali riešiť neuposlúchnutie tohto zákona – trestom bolo často zhabanie majetku. Zároveň panovník podporoval vytváranie novej šľachty, ktorá by bola oddaná kráľovi – jej predstavitelia dostali od panovníka pôdu a tým si ju zaviazal. Predstavitelia novej šľachty začali samostatne podnikať (= podnikateľská šľachta) - pôdu, ktorú získali a ktorá dlhoročne nebola obrábaná, premenili na lúky a pastviny a začali na nich vo veľkom chovať ovce, ktorých vlnu spracúvali na súkno, ktoré bolo na európskom kontinente veľmi žiadané. Angličania produkovali najlacnejšie súkno v Európe – flámski a florentskí súkenníci boli postupne z trhu vytlačení. Šľachta teda bohatla a stala sa oporou kráľa. Navyše kráľ vytvoril dobre fungujúci systém štátnej správy, do ktorej zapojil ako predstaviteľov zvyškov starej šľachty, tak aj príslušníkov novej, podnikateľskej šľachty. Vytvoril tiež veľkú stálu žoldniersku armádu. Cirkvi pridelil pôdu po starých šľachtických rodoch (z ktorých mnohé vymreli) a tým si ju naklonil na svoju stranu. Za Henricha sa definitívne prestala používať latinčina v úradnom styku, na súdoch a v literatúre a začína sa používať výhradne angličtina.

Francúzske kráľovstvo v stredoveku

• Pozíciu francúzskych panovníkov po prijatí Verdunskej zmluvy (843) ohrozovali mocní lokálni feudáli a aj nájazdy vikingov (= Normanov) na severofrancúzske pobrežie (zhruba od roku 840, trikrát bol spustošený aj Paríž). Koncom 9. stor. sa Normani usídlili v Normandii a kráľ Karol III. Hlúpy v r. 911 uzavrel s Normami mier za ústupok, že normanský vojvoda Rollo získal do trvalej držby územie dnešnej Normandie a stal sa tak vazalom francúzskeho kráľa.

​

Prví Kapetovci

• Vláda dynastie Kapetovcov – po smrti posledného panovníka karolínskej dynastie Ľudovíta V. sa v roku 987 zmocnila trónu dynastia Kapetovcov – ako prvý na trón nastúpil Hugo Kapet (z lat. cappa = plášť), syn Huga Veľkého z rodu Robertovcov, od ktorého sa rozvýja ďalej dynastia Kapetovcov, ktorá mala vládnuť vo Francúzsku až do r. 1328.
• Hugo Kapet sa na trón dostal s podporou remešského arcibiskupa Adalberta,ale jeho moc bola obmedzená iba na blízke okolie Paríža. Až za kráľa Ľudovíta VI. Tučného (1108 – 1137) nastalo postupné posilňovanie kráľovskej moci. Kráľovi v tom pomáhal najmä opát kláštora v Saint-Denis menom Suger (opátom bol v rokoch 1122–1151) a cirkevný reformátor a mysliteľ (Svätý) Bernard z Clairvaux (člen cisterciánskeho rádu). Posilňovalo sa francúzske národné povedomie (národná identita), napríklad v čase prvej a druhej križiackej výpravy (čiže v rokoch 1095–1149). Posilňovanie pokračovalo aj za Ľudovíta VII. (1137-1180), za doby neprítomnosti ktorého (bol na druhej križiackej výprave) spravoval krajinu opát Suger. Tentoraz zaviedol Suger všeobecnú priamu daň, aby zaplatil výdavky na križiacku výpravu.

Vláda Filipa II. Augusta

• Najsilnejším panovníkom vo vrcholnom stredoveku bol Filip II. August (1180–1223), ktorý získal v boji s Jánom Bezzemkom jeho severofrancúzske dŕžavy (roku 1204 Normandiu, roku 1214 bitkou pri Bouvines ďalšie územia – Maine a Bretónsko). Koncom vlády Filipa II. Augusta kráľovské územie zaberalo už jednu tretinu rozlohy Francúzska. Navyše sa kráľ pustil do úspešného boja proti najbohatším príslušníkom šľachty, ktorí oslabovali panovnícku moc v 12. storočí. Kráľa podporovali v boji proti najvyššej šľachte cirkev a hlavne slobodné kráľovské mestá, ktorým kráľ udeľoval privilégiá a výsady, najmä právo na samosprávu. Veľkým problémom počas vlády Filipa II. bolo šírenie heretických cirkevných učení, ktoré sa odlišovali od oficiálnej kresťanskej cirkvi. Jednou z nich boli aj tzv. katari, vo Francúzsku nazývaní aj ako albigénski (podľa mestečka Albi na juhu Francúzska, kde ich bolo najviac).
• V rokoch 1209–1229 sa uskutočnili početné výpravy proti albigénskym v južnom Francúzsku – dokonca samotný pápež Inocent III. (1199-1216) vyhlásil križiacku výpravu proti hnutiu francúzskych katarov. Vojny úspešne dokončil Ľudovít VIII., ktorý získal pod svoju moc celé južné územie Francúzska. Zvyšky južných území pripadli korune v roku 1271.

Vláda Ľudovíta IX.

• Dvaja najvýznamnejší francúzski panovníci vrcholného stredoveku boli Ľudovít IX., tzv. Svätý a Filip IV. Pekný. Ľudovít IX. (1226-1270) sa zúčastnil dvoch križiackych výprav (7. a 8., na druhej zahynul v Tunise na mor) a v podstate dokončil zjednocovanie územia Francúzska. Viedol vojnu s angl. kráľom Henrichom III. Plantagenetom, ktorý bol v r. 1259 nútený vzdať sa opäť územia Normandie, Maine, Anjou, Poitou a časti Akvitánska.

Vláda Filipa IV. Pekného

• V r. 1285 sa na francúzsky trón dostáva Filip IV. Pekný (1285–1314), ktorý bezohľadne uplatňoval suverenitu kráľovskej moci, čo ho priviedlo až k veľkému konfliktu s katolíckou cirkvou, ale napríklad aj k sporu s vplyvným rádom templárskych rytierov. Spor s pápežom sa ťahal o právo na cirkevné desiatky, ale najmä o právo zvrchovanosti panovníka v cirkevných otázkach a v menovaní cirkevných predstaviteľov. Jeho protivníkom bol pápež Bonifác VIII., ktorý bulou Unam sanctam vyhlásil svetovládne nároky pápežskej moci (= cudzím slovom univerzalizmus). Francúzski právnici odmietali akékoľvek obmedzovanie kráľovej moci v cirk. otázkach a Filip dal po smrti Bonifáca zvoliť na pápežský stolec svojho kandidáta Klementa V. (1305–1314), ktorý roku 1309 presídlil pápežskú rezidenciu z Ríma do Avignonu (na franc. území) a stal sa prvým profrancúzskym pápežom v období tzv. „babylónskeho zajatia“ pápežov v Avignone. Skončilo sa až v roku 1378 veľkou schizmou (= rozkolom) – teda zvolením dvoch pápežov súčasne (jedného v Ríme a druhého v Avignone).

Proces s templármi

• Filip IV. Pekný sa zaslúžil aj o rozklad rádu templárov – po skončení križiackych výprav disponovali templári veľkým majetkom i politickým vplyvom, v Európe pôsobili ako bankári a aj samotný Filip si od nich požičal mnoho peňazí. Keďže ich nedokázal splácať, rozhodol sa svojich veriteľov zbaviť. Hlavní predstavitelia rádu boli koncom r. 1307 obvinení z kacírstva, uväznení a dlhodobo súdení. Napokon bol rád v roku 1312 pápežom Klementom V. zrušený a čelní predstavitelia rádu (napríklad posledný veľmajster Jacques de Molay) v roku 1314 upálení. Hovorí sa, že veľmajster preklial kráľa a pápeža a povolal ich do roka pred boží súd – zhodou okolností obaja do roka umreli, Filip IV. dokonca tragickou smrťou na poľovačke.

Proces s templármi

Pečať templárov

Templárski rytieri na hranici

Príčiny storočnej vojny

• V roku 1328 zomrel bez mužských potomkov posledný zástupca kapetovskej dynastie Karol IV.- tým sa výrazne vyhrotili napäté vzťahy medzi Anglickom a Francúzskom - jedným z uchádzačov o francúzsky trón bol totiž aj anglický kráľ Eduard III., vnuk Filipa IV. Pekného. Francúzska šľachta za kráľa zvolila Filipa VI., ktorý pochádzal z vedľajšej vetvy Kapetovcov, z rodu Valois. Z tejto príčiny vznikla storočná vojna, ale spor o francúzsky trón bol skôr oficiálnou príčinou – Angličanov však iritovali aj francúzske zásahy do vnútorných sporov vo Flámsku (dnešné Belgicko), ktoré bolo hlavným odberateľom anglickej vlny a dodávateľom textilných výrobkov. O trón sa uchádzali dvaja rivali - franc. princ Filip z Valois a Eduard III. Plantagenet, ktorí boli v príbuzenskom vzťahu. Na stranu Eduarda III. sa pridal aj rímsko-nemecký cisár Ľudovít Bavorský, ktorý ho v roku 1338 uznal za francúzskeho kráľa.

Prvá fáza storočnej vojny

• V prvej fáze vojny mali Angličania prevahu - v r. 1346 porazili francúzske vojská v bitke pri Crécy (Kreščaku; na strane Francúzov bojoval aj český panovník Ján Luxemburský, ktorý v bitke zahynul). O rok neskôr dobyl Eduard III. aj prístav Calais a podarilo sa mu poraziť Francúzov aj v roku 1356 v bitke pri Poitiers, pričom francúzsky kráľ Ján II. Dobrý sa dostal do zajatia a na jeho miesto nastúpil jeho syn Karol V. Múdry. Po tejto ťažkej porážke začala francúzska vláda vyberať od sedliakov vyššie poplatky (aj z dôvodu vykúpenia kráľa zo zajatia), čím vyvolali odpor roľníkov, ktorý vyvrcholil v roku 1358, keď vypuklo v meste Compiègne sedliacke povstanie (tzv. povstanie Jacquesa Bonhomma = teda povstanie Kuba Dobráka, čo bola prezývka sedliakov). Začiatkom júna bolo povstanie kruto potlačené a jeho vodcovia popravení.

Druhá fáza storočnej vojny

• V r. 1415 anglický kráľ Henrich V. z rodu Lancasterovcov opäť obnovil boje a rozdrvil francúzsku armádu pri Azincourte - Angličania ovládli väčšinu krajiny, ale proti anglickej nadvláde sa vo Francúzsku zdvihla vlna odporu francúzskeho obyvateľstva - do čela ľudového povstania sa postavila sedemnásťročná sedliačka Jana z Arcu - nazývaná aj Panna Orleánska. 8. mája 1429 zvíťazilo francúzske vojsko pod jej velením v bitke pri Orleánse – bol to významný obrat vo vojne v prospech Francúzska. Na jeho základe bol nový kráľ Karol VII. pri Remeši korunovaný za kráľa. Janu z Arcu stihol krutý osud, keď bola za svoje nesporné zásluhy vydaná do rúk Burgunďanom a nimi obvinená z kacírstva, čím chceli sabotovať korunováciu Karola VII. za kráľa. Proti Jane z Arcu sa viedlo vyšetrovanie, na základe ktorého bola odsúdená k trestu smrti a 30. mája 1431 upálená na hranici.
• Storočná vojna sa napokon skončila definitívnym víťazstvom Francúzov v r.1453 v bitke pri Castillone, pod anglickou nadvládou zostal iba prístav Calais.

Aktéri storočnej vojny

Jana / Johanka z Arcu

Kráľ Karol VII. (obraz J. Fouqueta, 1445-1450)

Vláda Ľudovíta XI.

• Po skončení vojny sa Francúzsko stalo silnou krajinou – zaslúžil sa o to panovník Ľudovít XI. (vládol 1461-1483), ktorý postupne posilňoval panovnícku moc a oslaboval vplyv veľkých feudálov- vytvorila sa jednotná, centralizovaná a vojensky mocná monarchia. Paríž sa stal pevným panovníckym sídlom. Rovnako ako neskôr Henrich VII. v Anglicku, aj Ľudovít XI. zobral šľachte časť privilégií a sústredil ich vo svojich rukách – jeho vláda je viditeľná snaha o zvrchovanú, absolútnu vládu (= absolutizmus).

Reformy Ľudovíta XI.

• Aj on vytvoril stálu žoldniersku armádu v ktorej služba trvala 25 rokov a po jej skončení dostal vojak za svoju službu istú výmeru pôdu. Šľachta bola rozdelená na dve skupiny – na dvorská, ktorá žila priamo na kráľ. dvore, kde vykonávala najvyššie štátne funkcie (čiastočne teda žila zo štátnych príjmov, ale mala aj veľké vlastné majetky, z ktorých im plynula pravidelná renta) a podporovala kráľovskú moc a na úradnícku šľachtu, ktorá vlastnila menej majetku a pôsobila v štátnej správe a administratíve (vyberači daní, kontrolóri obchodu). Za výkon funkcií dostávali príslušníci úradníckej šľachty plat, boli preto závislí od kráľa a jeho nariadenia preto plne podporovali. Aj Ľudovít XI. na novo obsadených územiach odovzdal rozsiahle majetky do rúk cirkvi a tým si ju zaviazal. V 15. storočí začali Francúzi používať francúzštinu aj ako literárny jazyk (básnické dielo Francoisa Villona) a začali sa vnímať ako jednotný francúzsky národ, s vlastnou francúzskou kultúrou, ktorá bola šírená aj do okolitých krajín.

Ľudovít XI.

Stručné dejiny Španielska v ranom a vrcholnom stredoveku

Od 8. storočia bol Pyrenejský polostrov ovládaný Arabmi – dve tretiny španielskeho územia zaberal štátny útvar Arabov nazvaný Kórdobský kalifát. Arabi mali tendenciu rozširovať územie kalifátu, ale v roku 732 ich rozpínavosť zastavil v bitke pri Poitiers majordómus Karol Martel – Arabi sa následne stiahli späť za Pyreneje.

Územia pod arabskou nadvládou

Reconquista

V 10.–15. storočí prebiehalo na území Pyrenejského polostrova národnooslobodzovacie hnutie, ktoré nazývame reconquista. Cieľom bolo vyhnať Arabov z Pyrenejského polostrova. Ako prvým sa to v 13. storočí podarilo Portugalcom, čím vzniklo samostatné Portugalské kráľovstvo. Keď boli Arabi vytlačení do južnej časti polostrova, na severe vznikli samostatné kráľovstvá Kastília (stredné Španielsko) a Aragónsko (východné Španielsko). Tieto dve kráľovstvá zohrali rozhodujúcu úlohu v zjednocovacom procese Španielska. V Kastílii vznikli špecifické inštitúcie, zvané kortesy, ktoré boli zoskupeniami vyššej šľachty (tzv. grandov), a ktoré vplývali na kráľovskú politiku (stáli často v opozícii voči kráľovským rozhodnutiam).

Pád Granady (1492)

Spojenie Kastílie a Aragónska

Sobášom medzi Izabelou Kastílskou a Ferdinandom II. Aragónskym v roku 1469 došlo k reálnemu spojeniu oboch kráľovstiev, právne sa tomu stalo až v roku 1479, kedy podpisom zmluvy z Alcácovas oficiálne vzniklo Španielske kráľovstvo. Obe kráľovstvá si však ponechali svoje samosprávne inštitúcie. Za hlavné sídlo bolo vybrané mestečko Madrid v strede Španielska. V roku 1481 bola obnovená inkvizícia, ktorá mala bdieť nad čistotou katolíckej viery v Španielsku, ale jej cirkevní predstavitelia sa venovali aj obracaniu (často násilnému) židov na katolícku vieru. V roku 1492 bola ukončená reconquista dobytím poslednej arabskej pevnosti Granady v Andalúzii, z ktorej boli vyhnaní všetci moslimovia (nazývaní aj ako Moriskovia alebo Mauri) a židia. Vytlačením Arabov z Granady vzniká Španielsko ako samostatný štát. Aj pre španielčinu ako moderný literárny jazyk platí, že sa vytvorila v druhej polovici 15. storočia a na jej základe došlo k upevneniu španielskej identity u predstaviteľov rôznych častí Pyrenejského polostrova.

Izabela Kastílska a Ferdinand Aragónsky

Cirkev v období raného a vrcholného stredoveku.

Základom kultúrnej a ideovej náplne stredoveku je kresťanská viera, viera v Boha ako stvoriteľa sveta a človeka, ktorý po smrti zhodnotí každé ľudské konanie a zmýšľanie a podľa neho rozhodne o spáse alebo zatratení duše, ktorá je nesmrteľná. Kresťanstvo sa začalo šíriť krátko po ukrižovaní Ježiša Krista, o ktorom jeho učeníci verili, že bol synom Boha. Z Palestíny, krajiny pôvodu kresťanského učenia sa nová viera rýchlo rozšírila do Grécka a najmä Itálie, kde získala do konca tretieho storočia masovú obľubu.

Cirkevnú obec spravoval kňaz, ktorý vykonával liturgické obrady a vysvetľoval náboženské texty (bibliu – Starý a Nový zákon), viacero obcí patrilo pod správu biskupa. V treťom storočí prevládla v radoch kresťanov teória o prednostnom postavení rímskeho biskupa pred ostatnými biskupmi.

Cirkevný otec Cyprián napríklad obhajoval primát stolca Sv. Petra, ale právne považoval všetky biskupstvá za rovnocenné.

Cirkev v 4. storočí.

• V roku 325 tzv. Níkajský koncil (zišiel sa v meste Níkaja, grécky Nicaea, dnes Iznik v Turecku) rozhodol o štyroch rovnocenných patriarchátoch – Jeruzalem, Antiochia, Alexandria a Rím; patriarcha – najvyšší predstaviteľ vyššej cirkevno-správnej jednotky - patriarchátu). Zároveň bola definovaná základná doktrína kresťanskej viery (tzv. níkajské krédo)
• 375 – pápež Damasus I. presadil názor o vieroučnej autorite rímskeho biskupa („apoštolský stolec“) – cisár Theodosius uznával rímskeho biskupa ako ochrancu pravej viery a najvyššiu autoritu v sporných náboženských otázkach.

Bazilika Sv. Petra v Ríme pred renesančno-barokovou prestavbou (stav okolo roku 1450)

Prvé mníšske rády

Rozvoj mníšskeho života – najskôr v Egypte a v Sýrii, neskôr aj v Európe, kde sa za zakladateľa mníšstva pokladá Sv. Benedikt z Nursie – prvým rádom boli benediktíni (prvý kláštor založil Sv. Benedikt z Nursie v roku 529 na hore Monte Cassino, stredné Taliansko) – základné znaky benediktínskeho rádu: poslušnosť, chudoba, morálna čistota, zotrvanie na jednom mieste, manuálna a duchovná činnosť (modliť sa a pracovať = lat. ora et labora), odmietanie prehnanej askézy. Služby kláštorov – pohostinnosť pre pútnikov, starostlivosť o chudobných, vedenie kláštorných škôl a pisárskych dielní (tzv. skriptóriá).

Sv. Benedikt z Nursie (vľavo) a kláštor na hore Monte Cassino (obnovený po druhej svetovej vojne; dole)

Cirkev v ranom stredoveku.

• Lev I. (440–461) – 1. skutočný pápež a zakladateľ rímskeho primátu, čo bolo potvrdené cisárom Západorímskej ríše Valentiniánom III. (= pápež ako zástupca Krista na zemi – lat. vicarius Christi);
• Gregor I. (590–604) položil základy svetskej moci pápežov – centralizoval pápežský pozemkový majetok v okolí Ríma;
• Pápež Štefan II. sa odklonil od Byzancie a našiel spojenca vo Franskej ríši (Pippin III.) – územie pápežského štátu zväčšené tzv. Pippinovou donáciou o územia vo vzdialenejšom okolí Ríma (pápeži tieto nároky dokladali ďalšou falošnou listinou – tzv. Konštantínovou donáciou – podľa ktorej vládu nad Rímom a nad západnou polovicou Rímskej ríše zveril rímskym biskupom už cisár Konštantín I.!)
• 800 – Lev III. korunoval franského kráľa Karola Veľkého na cisára – dochádza k obnove cisárskeho titulu, ktorý je potvrdzovaný korunováciou z rúk pápeža

Vznik reformného hnutia v cirkvi

• V 10. a 11. storočí sa v cirkvi šíri reformné hnutie, požadujúce očistenie mníšskeho života od svetského životného štýlu (predstavitelia reformy vyslovili ostré „nie“ vlastníckym kláštorom a kostolom – teda dosadzovaniu hodnostárov z radov najväčších feudálov, vyslovená kritika zosvetšťovania mníšskeho života, nedodržiavania pôvodných nariadení a božích príkazov a pod.); centrom reformy bol kláštor v Cluny v Burgundsku (východné Francúzsko); Z požiadavky kláštornej reformy sa napokon vyvinulo hnutie požadujúce obnovu celej cirkvi. Kritizovala sa simonia (= kupovanie si cirkevných úradov), ženenie kňazov (= boj za celibát, teda za bezženstvo kňazov), reformátori volali po tzv. „božom mieri“ (= teda aby sa nebojovalo aspoň niekoľko dní v týždni).
• Na základe tejto reformy, ktorá našla silnú odozvu, boli kláštory dané pod priamu ochranu pápeža, bola v nich zavedená prísna disciplína, poslušnosť voči opátovi, a uskutočnená reforma kláštorného hospodárstva.

Kláštor v Cluny, Burgundsko

Podoba kláštora v Cluny v 12. storočí (hore) a zvyšky kláštorného komplexu (čiastočne bol zničený počas náboženských vojen v 16. storočí a tiež počas Veľkej francúzskej revolúcie) zachované v súčasnosti (vľavo).

Vznik nových mníšskych rádov

Vznik nových mníšskych rádov – kamaldulský, kartuziánsky, cisterciánsky rád (veľkým mužom rádu bol Sv. Bernard z Clairvoux), premoštráti – všetky vznikli v 11. a 12. storočí, neskôr vznikli ešte františkáni (založil Sv. František z Assisi, 1182-1226, na obrázku maľba od Giotta) a dominikáni (založil Španiel Dominik z Osmy, 1170-1221) – dominikáni pôsobili ako vyšetrovatelia v inkvizičných tribunáloch.

​

Schizma v kresťanskej cirkvi

• V roku 1054 došlo k rozchodu západnej – latinskej cirkvi s východnou kresťanskou cirkvou (v Byzancii), išlo o tzv. veľkú (alebo tiež východnú) schizmu. Prvotná jednota kresťanskej cirkvi tak práve na konci svojho zložitého obdobia utrpela ťažkú ranu: Exkomunikáciou konštantínopolského patriarchu Michaela Kerullaria vyslancom pápeža nastal v roku 1054 zlom vo vzťahoch medzi východnou (gréckou) a latinskou cirkvou. Napätie bolo nielen výsledkom vieroučných a liturgických rozdielov (nadvláda rímskeho pápeža v cirkevných otázkach, manželstvo kňazov, používanie nekvaseného chleba pri eucharistii a pod.), ale najmä vzrástlo vzhľadom k územným nárokom Byzantíncov a rímsko-nemeckého cisára v južnej Itálii, kde sa záujmy oboch strán tvrdo stretávali.
• Je potrebné si ale uvedomiť, že na rozdiel od početných vtedajších heréz bola narušená iba jednota kresťanskej cirkvi, nie však jednotná viera – tá ostala v podstate zhodná!

Zápas o investitúru

V druhej polovici 11. storočia prebiehal veľký spor medzi cisárom Henrichom IV. a pápežom Gregorom VII. v otázke tzv. laickej investitúry = teda dosadzovania biskupov na biskupské stolce laikmi (teda nie cirkevnou mocou), ale aj moci nad panovníkmi ako takými (podľa pápežov to boli predsa len ľudia, ktorí sa mali podriadiť nariadeniam pápeža ako zástupcu boha na zemi). Pápeži prejavili monarchisticko-centralistické vnímanie postavenia pápeža, ktoré by malo mať všeobecnú – univerzálnu platnosť. Sakrálny charakter kráľovskej moci (teda kráľ ako Bohom vyvolený vodca) už nemal byť ďalej uznávaný. Henrich IV. to samozrejme nemohol a nechcel uznať. Navzájom sa dali do kliatby, ale v roku 1077 sa Henrich podvolil a kajal sa pred pápežským hradom v Canosse (tri dni ho nechal Gregor čakať, kým mu odpustil, ale neskôr sa opäť ideovo rozišli). Neskôr sa boj o investitúru premenil viac-menej na súperenie svetskej moci s cirkvou o primárne postavenie v spoločnosti. Cirkev vyhlasovala, že zastupuje božskú moc na Zemi. Svetskí panovníci, spočiatku reprezentovanými rímsko-nemeckými cisármi, potom francúzskym kráľom, sa k cirkevným hodnostárom správali ako k štátnym úradníkom. Predmetom sporu bol boj o uvádzanie do cirkevných úradov svetskou mocou = boj o investitúru. Skončil v r. 1122 kompromisom, uzavretím tzv. Wormského konkordátu medzi cisárom Henrichom V. a pápežom Kalixtom II., ktorý v podstate znamenal víťazstvo cirkvi (zanikol systém ríšskej cirkvi) – biskupi sa vymanili z postavenia kráľovských úradníkov.

Križiacke výpravy

Váhu katolíckej cirkvi dokumentujú i križiacke výpravy. Ich prvotným cieľom bolo oslobodiť Boží hrob od neveriacich – teda moslimov. Veľkých výprav bolo osem a prebiehali v rokoch 1095-1270. Najúspešnejšia bola prvá križiacka výprava (prebiehala v rokoch 1095-99), počas ktorej sa podarilo dobyť Palestínu a oslobodiť Chrám božieho hrobu v Jeruzaleme z rúk moslimov. Na území Svätej zeme vzniklo niekoľko križiackych štátov, a neskôr aj kresťanských rytierskych rádov (templárov, rád hospitalitov) V neskoršom období ale križiaci mnohé oblasti v Palestíne stratili, napokon stratili aj Jeruzalem a stiahli sa do Európy. Svoj pôvodný cieľ tak križiacke výpravy nedosiahli. Prispeli však ku kultúrnemu dialógu a výmene informácií v rôznych oblastiach ľudského poznania a vied medzi Európou a Áziou.

Dobytie Jeruzalema

Kazateľ Peter Pustovník vedie prvých križiakov

Dobytie Jeruzalema podľa neskoršieho vyobrazenia (14. stor.)

Križiacky hrad Krak des Chevaliers

Križiacky hrad Krak des Chevaliers v Sýrii (neďaleko mesta Homs)

Kríza latinskej cirkvi v 14. a 15. storočí

• Pre cirkevný život v Európe bola ťažkou ranou najmä pápežská schizma (zvolenie dvoch pápežov – jedného v Avignone a jedného v Ríme) počas 14. storočia, ktorá viedla k objaveniu sa mnohých kritických hlasov (anglický reformátor John Wycliff (česky aj Ján Viklef) /† 1384/, český reformátor Ján Hus /cca 1370-1415/). Jednota európskeho kresťanstva bola namáhavo obnovená až v 15. storočí dohodou dosiahnutou na všeobecnom cirkevnom zhromaždením – koncile v Kostnici (prebiehal v rokoch 1414-1415).
• Druhou – a ešte ťažšou ranou pre jednotnú kresťanskú vieru v Európe bolo objavenie sa reformácie Martina Luthera začiatkom 16. storočia, ktorá však súvisela s rozšírením sa nových myšlienok o človeku a jeho postavení vo svete, ktoré zhrňujeme pod termín humanizmus.

Cirkevní reformátori

Ján Hus na hranici

Imaginárny portrét Jána Viklefa, 1548