SLNEČNÁ�SÚSTAVA
� SLNKO��- naša najbližšia hviezda, vo �vzdialenosti 149 597 892 km�- patrí k priemerným hviezdam �hlavnej postupnosti, spektrálnej �triedy G2V�- je to obrovská rotujúca plynová guľa v priemere o čosi hustejšia ako voda�- skladá sa zo 70% vodíka, 28% hélia a zvyšné 2% pripadajú na ostatné prvky�- Slnko sa správa ako obrovská nukleárna pec, v ktorej sa premieňa vodík na hélium, pričom sa uvoľňuje obrovské množstvo energie�- zo Zeme má zdanlivú jasnosť -26m�- po vyhorení paliva (asi o 5 miliárd rokov) sa Slnko stane červeným obrom a nakoniec sa zmrští do bieleho trpaslíka
Zloženie Slnka�- jadro – každú sekundu sa tu premení 700 miliónov ton vodíka na hélium v termonukleárnych reakciách�- radiačná zóna – častice prichádzajúce z jadra sa tu ochladzujú; fotónom trvá 10 miliónov rokov, kým sa dostanú na slnečný povrch�- konvektívna zóna – tesne pod povrchom Slnka; horúci plyn stúpa k povrchu a chladnejší klesá nadol, kde sa opäť zahrieva; deje sa to veľmi veľkou rýchlosťou�- fotosféra – viditeľný povrch; vyznačuje �sa granuláciou�- na povrchu môžeme pozorovať �slnečné škvrny, ktoré vznikajú v �miestach koncentrácie magnetických �siločiar prenikajúcich do fotosféry; �aktivita slnečných škvŕn kolíše v �priebehu približne 11-ročného cyklu
Zloženie Slnka�- chromosféra – 2 000 km hrubá vrstva nad fotosférou�- v chromosfére môžeme pozorovať �spikuly – stĺpy plazmy pozdĺž magnetických siločiar s výškou až 10 000 km – a protuberancie – chladné �mraky vodíkovej plazmy vyvrhnuté z �povrchu Slnka�- koróna – najvrchnejšia vrstva atmosféry; �pozostáva z riedkej plazmy�- v koróne pozorujeme slnečný vietor – �prúd nabitých častíc prenikajúci celou �slnečnou sústavou; keď narazí na � magnetosféru Zeme, � v blízkosti pólov vzniká polárna žiara
Zatmenie Slnka��Je to prírodný úkaz, ktorý nastane, ak sa Slnko, Mesiac a Zem dostanú do jednej priamky. Na Zemi sa to prejavuje tak, že Mesiac zatieni Slnko. Dôvod, že zatmenia Slnka na Zemi existujú je ten, že obežná dráha Mesiaca má veľmi malý sklon k ekliptike a pomer veľkostí Slnka a Mesiaca je takmer presne rovnaký ako pomer ich vzdialeností od Zeme.�Úplné - nastáva, ak Mesiac zatieni celú plochu Slnka.�Čiastočné - nastáva, ak Mesiac zatieni Slnko len čiastočne�Prstencové - špeciálny druh zatmenia, pri ktorom sa stred �Mesiaca dostane presne pred stred Slnka, ale svojou plochou nezatieni celý jeho povrch. Nastáva vtedy, ak je Mesiac ďaleko od Zeme, jeho zdanlivá veľkosť v porovnaní so Slnkom je menšia.��Zatmenie Slnka nastáva každý rok. Je vždy viditeľné len z časti povrchu Zeme. Zatmenia Slnka poznali už pred tisícročiami. Zistili, že zatmenia Slnka sa periodicky opakujú. Táto periodicita sa nazýva saros. V priemere nastáva úplné zatmenie slnka v rovnakom mieste každých 375 rokov.
Elementy dráh planét�- jednoznačne určujú tvar, veľkosť a polohu dráhy telesa v priestore i polohu telesa na jeho dráhe v istom čase
�Tieto veličiny sú:�1. veľká polos dráhy telesa - a�2. numerická excentricita - e�3. sklon roviny dráhy - i�4. dĺžka výstupného uzla - Ω�5. argument šírky perihélia - ω�6. čas prechodu perihéliom - T
Elementy dráh planét��1. Veľká polos dráhy (a):�- zodpovedá strednej vzdialenosti telesa od hmotného stredu (ťažiska) sústavy. Je vyjadrovaná v AU. Veľkú polos je možné na základe 3. Keplerovho zákona nahradiť obežnou dobou P. Pri telesách s hyperbolickou dráhou namiesto veľkej polosi udávame vzdialenosť perihélia q.
2. Numerická excentricita (e):�- určuje tvar dráhy telesa (výstrednosť). Je pomerom vzdialenosti ohniska elipsy od jej stredu k veľkej polosi. Čím je hodnota excentricity menšia, tým je dráha telesa kruhovejšia. Obyčajne môže dráha telesa nadobúdať pre jednotlivé e nasledovné tvary:
Elementy dráh planét��3. Sklon roviny dráhy (i): �- vyjadruje sa v uhlových stupňoch alebo v radiánoch. Je to uhol, ktorý zviera rovina dráhy telesa s rovinou ekliptiky. Meriame ho smerom od roviny ekliptiky k rovine dráhy a môže nadobúdať hodnoty od 0° do 180°. �Ak i > 90°, teleso sa pohybuje v opačnom zmysle ako väčšina telies slnečnej sústavy - retrográdny pohyb.
4. Dĺžka výstupného uzla (Ω): �- vyjadrená v uhlových stupňoch alebo radiánoch. Popisuje orientáciu roviny dráhy v priestore. Dráha telesa pretína rovinu ekliptiky v dvoch bodoch a to v�* výstupnom uzle Ωv (bod, v ktorom teleso vystupuje nad ekliptiku)�* uzle zostupnom Ωz (v tomto bode teleso zostupuje pod ekliptiku).�Dĺžka výstupného uzla je uhlová vzdialenosť výstupného uzla od jarného bodu a meria sa v smere pohybu planét.
Elementy dráh planét�5. Argument šírky perihélia (ω):�- udáva uhlovú vzdialenosť perihélia od výstupného uzla. Je to teda uhol, ktorý zviera uzlová priamka s priamkou apsíd. Priamka apsíd je priamka prechádzajúca perihéliom a aféliom danej dráhy. Je vyjadrený v uhlových stupňoch alebo v radiánoch.
6. Čas prechodu perihéliom (T):�- popisuje polohu telesa na dráhe. Udáva sa presný dátum posledného prechodu telesa perihéliom. Namiesto času prechodu perihéliom sa používa aj stredná anomália telesa M, ktorá udáva okamžitú polohu telesa na dráhe vzhľadom k perihéliu tejto dráhy.�- perihélium - bod, v ktorom je teleso v slnečnej sústave k Slnku najbližšie. Obdobne definujeme perigeum.�- afélium - bod, v ktorom sa teleso na svojej dráhe okolo Slnka najďalej. Obdobne definujeme apogeum.
Aspekty planét
Opozícia – teleso sa nachádza na �oblohe presne opačne ako Slnko �(vychádza súčasne so západom �Slnka a zapadá s jeho východom).
Konjunkcia - okamih, keď sú si dve �telesá na oblohe uhlovo blízko. Ak �sa na oblohe teleso priblíži k Slnku, �je nepozorovateľné, pretože zaniká �v jeho žiare.
Kvadratúra – nastáva, keď je medzi Slnkom, Zemou a telesom pravý uhol. Objekt sa dostáva na oblohu najvyššie (kulminuje) v čase východu alebo západu Slnka. Podľa toho, či je najvyššie na oblohe v čase východu alebo západu Slnka, hovoríme o východnej alebo západnej kvadratúre.
Aspekty planét
Elongácia - najväčšia uhlová výchylka od Slnka, a najvýhodnejšie obdobie pre pozorovanie vnútorných planét.
Fázy – pozorovateľné pri vnútorných planétach. Keď je k nám planéta najbližšie (dolná kunjunkcia) je v nove, nevidíme ju. V čase hornej konjunkcie je planéta v splne, nachádza sa za Slnkom a je pre zo Zeme nepozorovateľná.
Kulminácia – teleso sa na svojej dráhe po oblohe nachádza v najvyššom bode vzhľadom na obzor, teda čas, kedy je teleso pozorované v meridiáne a má najväčšiu výšku nad obzorom.
Aspekty planét
Synodická obežná doba - čas, ktorý uplynie medzi dvomi rovnakými polohami telesa vzhľadom na Slnko.
Siderická obežná doba - čas, ktorý teleso potrebuje aby pri svojom pohybe okolo Slnka opísalo celých 360°.
Súmrak – je viazaný na východ �alebo západ. Teleso, na ktorom �k súmraku dochádza musí mať �dostatočne priehľadnú �atmosféru. Na Zemi nastáva �pred východom a po západe �Slnka.�Súmrak rozlišujeme občiansky (Slnko nie je viac ako 6° pod obzorom), nautický (12°) a astronomický (18°). V našich zemepisných šírkach nenastáva astronomická noc v období približne od 2. júna do 12. júla.
Aspekty planét
Astronomická aberácia - jej dôsledkom je posunutie telesa na oblohe v smere momentálneho pohybu Zeme – apexu. Ide o bod na ekliptike, ktorý sa nachádza 90° za Slnkom a má dĺžku o 90° menšiu.
Denná aberácia - spôsobená pohybom pozorovateľa na rotujúcej Zemi. Apex tohto pohybu leží na východnom bode horizontu a tým smerom sú posunuté všetky polohy telies na oblohe.
Ročná paralaxa - dôsledok pohybu Zeme okolo Slnka. Voči polohám mysleného pozorovateľa zo stredu Slnka sa polohy hviezd počas obehu Zeme posúvajú po oblohe po veľmi malej paralaktickej elipse, smerom k Slnku.
Aspekty planét
Precesia - dlhoperiodický pohyb rotačnej osi Zeme okolo pólu ekliptiky v kladnom smere. Príčinou je sklon rotačnej osi voči rovine ekliptiky, ploštenie zemského telesa, príťažlivosť Mesiaca, Slnka a planét.
Nutácia - krátkoperiodická zložka pohybu rotačnej osi Zeme. Dopĺňa pohyb kývavými pohybmi v perióde 18,61 roka. Je spôsobená vplyvom Mesiaca a sklonom dráhy k ekliptike.
Vlastný pohyb hviezd – prejavuje sa �posunom hviezd oproti �predchádzajúcim polohám. Hviezdy �bližšie k jadru Galaxie sa pohybujú �vyššou, vzdialenejšie nižšou uhlovou �rýchlosťou. Pri pohľade zo Zeme �sa premietajú do rôznych smerov.
� MERKÚR��- najbližšia a najmenšia planéta Slnečnej �sústavy�- kvôli veľkej excentricite je v perihéliu �o 24 miliónov kilometrov bližšie k Slnku �ako v aféliu�- má zo všetkých planét najväčší teplotný rozsah - cez deň sa zohrieva na 430°C a v noci teplota klesá na -185°C�- dá sa pozorovať len pri východe alebo západe Slnka, keďže sa na oblohe od Slnka vzdiali najviac o 28°�- jeho jasnosť sa mení od 1,7m do -1,9m�- obieha Slnko priemernou rýchlosťou 47,87 km/s za �87,969 dňa, čo je „najkratší rok“ v slnečnej sústave�- jedna otočka okolo osi trvá 58,646 pozemského dňa�- zvláštnosťou obežnej dráhy je výrazné stáčanie perihélia rýchlosťou až 1,55° za storočie�- je to kamenná planéta posiata impaktnými krátermi
VENUŠA
- nazývame ju aj Večernica alebo �Zornička�- najbližšia planéta k Zemi, vzdialená �najviac 400 miliónov km�- jej fázy pozoroval už Galilei v roku �1609�- rozmerom a hmotnosťou sa najviac �podobá Zemi�- obieha Slnko rýchlosťou 35km/s a jeden obeh vykoná za 224,7 dňa�- okolo osi sa otáča najpomalšie, raz za 243,16 dňa, a to retrográdne (opačným smerom ako iné planéty)�- je najjasnejšia planéta na oblohe s jasnosťou od -3,1m do -4,4m�- má hustú atmosféru z oxidu uhličitého�- má najvyššiu povrchovú teplotu, až 480°C�- je dodnes vulkanicky činná
ZEM
- najväčšia vnútorná (terestriálna) planéta�- vek Zeme sa odhaduje na 4,6 miliardy �rokov�- okolo Slnka sa pohybuje priemernou �rýchlosťou 29,79km/s, úplný obeh Zeme �okolo Slnka voči hviezdam trvá 365,25636 dňa�- Jeden obeh Zeme okolo osi trvá približne 24 hodín �- najbližšie k Slnku je začiatkom januára (147 097 149km), najďalej začiatkom júla (152 098 704km)�- povrch Zeme je 510 069 000 km2, z čoho voda zaberá až 70%�- atmosféru tvorí prevažne dusík (78%) a kyslík (21%), zvyšok tvoria vzácne plyny, oxid uhličitý, vodík a hélium�- najnižšia nameraná teplota na povrchu -89,2°C v Antarktíde, najvyššia nameraná teplota na povrchu 57,8°C v Líbii
MESIAC
�- vzdialenosť od Zeme v perigeu je �362 400km a v apogeu je 406 696km�- okolo Zeme obehne za 27 dní 7 hodín �43 minút 11,51 sekúnd�- jeho rotácia je viazaná�- stredný priemer Mesiaca je 3 476km�- voľným okolo rozlišujeme svetlejšie a tmavšie miesta – moria�- zo Zeme pozorujeme fázy Mesiaca – nov, prvá štvrť, spln, posledná štvrť�- skúmali ho sondy Luna, Pioneer, Ranger, Surveyor, Apollo�- 21. júla 1969 Apollo 11 pristálo na povrchu Mesiaca a prví ľudia – Niel Armstrong a Edwin Aldrin – vstúpili na mesačný povrch
Vlastnosti Mesiaca��- Striedanie mesačných fáz��Dochádza k nemu preto, že Slnko osvetľuje vždy inú časť mesačného povrchu. Ako sa mení poloha Mesiaca voči Slnku a Zemi, mení sa vzhľad Mesiaca ako ho vidíme zo Zeme.�* V nove je natočená k Zemi tmavá strana a Mesiac nie je zo Zeme viditeľný, Mesiac vtedy vychádza s východom Slnka a zapadá s jeho západom.�* V prvej štvrti je vidieť polovica pologule Mesiaca. Mesiac ďalej pribúda. Mesiac vtedy vychádza na poludnie a zapadá o polnoci.�* V splne je osvetlená celá privrátená pologuľa Mesiaca. Žiari po celú noc, pretože je presne oproti Slnku. Potom Mesiac opäť ubúda. Mesiac vychádza so západom Slnka a zapadá s jeho východom. �* Posledná štvrť – Mesiac „cúva“ až k poslednej štvrti a kotúčik v tvare „C“, smeruje opäť až k novu, ktorý je začiatkom nového cyklu fáz. Mesiac vtedy vychádza o polnoci a zapadá na poludnie.��Medzi dvoma novmi uplynie takmer 29,5 dňa, hovoríme tomu lunácia.
Vlastnosti Mesiaca��
Siderický (hviezdny) mesiac je doba obehu Mesiaca okolo Zeme vzhľadom ku hviezdam. Jeho trvanie je 27d 07h 43m 11,54s = 27,321 66 stredných slnečných dní.
Synodický mesiac je doba, �ktorá uplynie od novu k �najbližšiemu nasledujúcemu �novu. Dĺžka synodického �mesiaca je 29d 12h 44m �02,8s - 29,530 59 stredných �slnečných dní.
��
Zatmenie Mesiaca���Je to prírodný úkaz, ktorý nastáva, keď sa Slnko, Zem a Mesiac dostanú do jednej priamky a zemský tieň dopadne na Mesiac. Dochádza k nemu vždy, keď je Mesiac v splne a zároveň je v blízkosti ekliptiky. Svetlo po prechode atmosférou Zeme v dôsledku rozptylu dodáva Mesiacu červenú až tmavočervenú farbu.�
Typy zatmení:
polotieňové – Mesiac vstúpi len do poltieňa Zeme. Pokles jasnosti sa nedá voľným okom pozorovať
čiastočné – Mesiac sčasti vstúpi do úplného tieňa Zeme a časť ostáva v polotieni. Tento jav predchádza a nasleduje po úplnom zatmení
úplné – Mesiac úplne vstúpi do tieňa Zeme
MARS
- veľká polos dráhy má 228 miliónov km�- obieha Slnko rýchlosťou 24,13km/s �raz za 686,998 dňa�- teploty na povrchu sa pohybujú v �rozmedzí -130°C až 30°C�- vďaka malému sklonu roviny dráhy k �ekliptike sú na Marse ročné obdobia podobné ako na Zemi�- okolo osi na otočí raz za 24 h 37 min 22,66 s�- jeho jasnosť na oblohe sa mení od 1,6m do -2,8m�- atmosféru Marsu tvorí z 95% oxid uhličitý�- na póloch má polárnu čiapočku tvorenú zo zamrznutého oxidu uhličitého�- skúmali ho sondy Mars, Mariner, Viking, Fobos, Mars Observer, Mars Oddysey, Mars Curiosity
MESIACE MARSU
FOBOS (hrôza) a DEIMOS (des) – synovia boha vojny
�FOBOS je najbližšie obiehajúci mesiac s rozmermi �27x21,6x18,8 km. Obehne planétu tri razy za deň. Má viazanú rotáciu (z planéty vidno vždy rovnakú časť).
DEIMOS je najmenší známy mesiac Slnečnej sústavy s rozmermi 15x12,2x11 km. Jeho rotácia je tiež viazaná.
PÁS ASTEROIDOV
Viac ako polovica hmoty Pásma planétok je obsiahnutá v štyroch najväčších objektoch - Ceres, Vesta, Pallas a Hygiea. Všetky majú stredný priemer viac ako 400 km, okrem trpasličej planéty Ceres s priemerom približne 950 km.�Veľkosť ostatných telies sa zmenšuje až po častice prachu. �Dnešné Pásmo planétok pozostáva prevažne z troch hlavných skupín asteroidov: uhlíkaté (C-typy), kremičité (S-typy) a bohaté na kovy (M-typy).�Podľa skupín ich delíme na �skupiny: Amor, Apollo, �Aten, Trójania, Centauri.�Pásmo sa nachádza vo �vzdialenosti 2,17 až �3,64 AU.�
JUPITER
�- najväčšia planéta Slnečnej sústavy s �priemerom 20 000km�- obieha okolo Slnka rýchlosťou �13,06km/s raz za 11,86 roka�- od Slnka je vzdialený najviac �600 miliónov km�- jeho jasnosť na našej oblohe kolíše medzi -1,6m do -2,8m�- pravdepodobne sa formoval ako hviezda, no nemal dostatočnú hmotnosť na začiatok termonukleárnych reakcií�- je to plynný obor zložený s vodíka a hélia�- jedno otočenie okolo osi trvá pri rovníku 9h 50min, pri póloch 9h 56min�- najznámejší útvar jeho atmosféry je Veľká červená škvrna s rozmermi 40 000x13 000 km�- má tenký hlavný prstenec a ešte „halový“ prstenec�- skúmali ho sondy Pioneer 10 a 11, Voyager 1 a 2, Galileo
MESIACE JUPITERA
METIS – najbližší mesiac k Jupiteru�IO – geologicky najaktívnejšie teleso Slnečnej sústavy�EURÓPA – má povrch pokrytý ľadom a v atmosfére stopy vody�GANYMEDES – najväčší mesiac Slnečnej sústavy�KALLISTO – je pokrytý najväčším počtom kráterov�ADRASTEA – má najväčšiu strednú hustotu medzi mesiacmi�THEBE – má najmenšiu strednú hustotu z Jupiterových mesiacov�V roku 1609 objavil Galileo Galilei 4 mesiace Jupitera, tzv. Galileiho mesiace – Io, Ganymedes, Kallisto, Európa�
SATURN
- je zložený z vodíka, hélia a metánu�- obeh okolo osi trvá na rovníku 10h 14min a na póloch 11h 7,5min�- rovníkový priemer planéty (120 536km) je o 11 808km väčší ako priemer na póloch�- zdanlivá jasnosť zo Zeme kolíše medzi 1,5m a -0,4m�- obieha okolo Slnka rýchlosťou 9,66km/s raz za 29,46 roka�- najcharakteristickejší útvar Saturnu je prstenec, ktorý delíme na vonkajší, stredný a vnútorný�- má najviac mesiacov zo všetkých planét�
MESIACE SATURNU
PAN – najbližší a najmenší mesiac Saturnu�TITAN – najväčší, najhustejší, najhmotnejší a najjasnejší mesiac Saturnu�ENCELADUS – odráža 99% dopadajúceho slnečného svetla�TETHYS�ATLAS�PROMETHEUS�PANDORA�EPIMETHEUS�JANUS�MIMAS�RHEA�...
URÁN
�- siedma planéta od Slnka vzdialená �586 miliónov km�- planéta s najväčším sklonom osi �až 97,86°�- zo Zeme má zdanlivú jasnosť medzi �5,4m a 6,0m�- obieha Slnko rýchlosťou 6,8km/s raz za 84,01 roka�- objavil ho William Herschel roku 1781�- rotuje okolo osi raz za 17h 14min 24s�- atmosféra sa skladá z vodíka a hélia, v nižších vrstvách aj z čpavku a metánu�- má prstenec�- má najviac pomenovaných mesiacov v Snečnej sústave
MESIACE URÁNU
CORDELIA – najmenší a najbližší mesiac Uránu�MIRANDA – mesiac Uránu s najmenšou hustotou�ARIEL – mesiac Uránu s najsvetlejším povrchom�UMBRIEL – mesiac Uránu s najtmavším povrchom�TITANIA – najväčší a najhmotnejší mesiac Uránu�OBERON�CORDELIA�SETEBOS�STEPHANO�CALIBAN�ROSALINDA�BELINDA�OPHELIA�...�Väčšina je pomenovaná podľa postáv z hier Shakespeara
NEPTÚN
�- Najvzdialenejšia planéta od Slnka, �je vo vzdialenenosti 4 504 300 000 km�- rovníkový priemer 49 528 km je o 848 km�väčší ako pólový�- obehne okolo Slnka raz za 164,79 roka�- okolo osi sa otočí raz za 16 hodín a 3 minúty�- objavil ho Johann G. Galle 25. septembra 1846�- jeho jasnosť na oblohe neprevýši 7,6m�- atmosféru tvorí prevažne vodík, metán a čpavok�- na južnej pologuli sa v atmosfére nachádza veľký tmavý útvar – Veľká tmavá škvrna�- okolo planéty sa nachádza nepravidelný prstenec�- skúmala ho sonda Voyager 2, ktorá letela okolo�- má 8 mesiacov
MESIACE NEPTÚNA
NAIADA – najmenší, najbližší, najmenej jasný mesiac Neptúna�TRITON – najväčší, najhmotnejší a najjasnejší mesiac Neptúna�THALASSA�DESPINA�GALATEA�LARISSA�PROTEUS�NEREIDA��
KUIPEROV PÁS
Za dráhou Jupitera sa nachádza ďalšie pásmo planétok. Obsahujú už značnú prímes vodného ľadu, preto sa označujú ako kometárne telesá. Začína sa za obežnou dráhou Neptúna vo vzdialenosti približne 4,5 miliárd kilometrov (30 AU) a končí vo vzdialenostiach až 7,5 miliárd kilometrov (50 AU). V tomto pásme obiehajú Slnko ďalšie trpasličie planéty: dvojplanéta Pluto/Cháron, Haumea, Makemake a Eris.
OORTOV OBLAK
Je to sféra malých ľadových telies. Jeho vzdialenosť je odhadovaná v rozsahu 3 000 AU až po 120 000 AU. Množstvo telies obiehajúcich v tejto časti slnečnej sústavy sa odhaduje rádovo na bilióny. Z Oortovho oblaku pochádza pravdepodobne väčšina dlhoperiodických komét.
Za poslednú a definitívnu hranicu Slnečnej sústavy sa považuje vzdialenosť, v ktorej sa už gravitačné pole Slnka vyrovnáva s gravitačným poľom �okolitých hviezd. Podľa odhadov �by to mala byť vzdialenosť �zhruba 2 svetelné roky od Slnka.
KOMÉTY
Podstatná časť kometárnej látky sa sústreďuje v jadre, zloženom z ľadu, zmrznutých plynov a pevných čiastočiek. Ako sa kométa približuje k Slnku, látka sublimuje a dochádza k narúšaniu jadra. Okolo neho sa vytvorí plynný obal – koma. Prúd iónov neprestajne letiacich zo Slnka interaguje prostredníctvom magnetického poľa s ionizovaným plynom kométy a vytláča ho na opačnú stranu - vzniká chvost pozostávajúci z ionizovaného plynu a prachových častíc. Jeho dĺžka môže dosahovať až desiatky miliónov km. S rastúcou vzdialenosťou od Slnka sa postupne �stráca.
METEORY
V rôznych vzdialenostiach od Slnka sa nachádzajú malé asteroidy a ich úlomky – meteoroidy s hmotnosťami od mikrogramov po milióny ton.�Drobné telieska vletujúce do atmosféry Zeme spôsobujú úkazy nazývané meteory. Ak dosahujú rádovo desiatky gramov, vznikajú veľmi jasné meteory – bolidy.�Pri hmotnostiach niekoľko kilogramov sa už spravidla meteorické teleso nestihne úplne vypariť a jeho určitá časť môže dopadnúť na Zem ako meteorit.�Pravidelné meteorické úkazy sú �spôsobené pozostatkami komét, cez �ktoré Zem v danom období roka �prechádza, napr. Perzeidy - kométa �Swift-Tuttle, Leonidy - kométa �Tempel-Tuttle.
Pravidelné �ročné �meteorické �roje