Mýtus Matky Terezy

Bola najznámejšou misionárkou na svete, laureátkou Nobelovej ceny. Starala sa o tých najbiednejších – zomierajúcich, ťažko chorých, siroty. Peňaženky sa pred ňou otvárali. Blahobytný Západ v nej videl spásu pre tretí svet.

Menej početné, ale neprepočuteľné hlasy tvrdia, že Matku Terezu viac než život biednych priťahovalo samo utrpenie. A jej listy dosvedčujú, že vieru v boha necítila.

Keď 5. septembra 1997, Matka Tereza zomrela, hovorili o nej jedným dychom s princeznou Dianou. Dve napohľad také odlišné ženy mali spoločné viac, než by sa mohlo zdať. Obe boli pre Západ ikonami charity. A obe to vedeli a využívali na svoje ciele.

Aj Matka Tereza si bola nepochybne vedomá svojej charizmy – aj ona sa fotografovala s malými deťmi, aj ona sa usmievala na kameru. Jej osobná kariéra mala momenty, ktorým Západ rozumie – urobila v živote niekoľko kľúčových rozhodnutí a tvrdo si za nimi stála, až do konca.

Ako sa stane z malej Albánky zakladateľka katolíckeho rádu? Agnes Gonxha Bojaxhiu prišla na svet roku 1910 v macedónskom Skopje, ktoré vtedy patrilo k Otomanskej ríši. Otec podnikateľ sa angažoval v albánskej národnej veci a umrel, keď mala Agnes sedem rokov – údajne ho otrávili. Matka vychovávala deti o to prísnejšie v katolíckom duchu. Budúca Matka Tereza navyše v detstve snívala o ďalekých krajoch.

Ako osemnásťročná opustila rodinu navždy – odcestovala do Írska, pripojila sa k sestrám loretánkam, k rádu, ktorý zakladal školy, a po šiestich týždňoch rýchlokurzu angličtiny ju poslali do indického Darjeelingu a neskôr do Kalkaty. Stala sa učiteľkou v škole, do ktorej chodili aj deti miestnej elity. So svojou matkou a sestrou sa už nikdy nevidela. Prijala meno Tereza – podľa svätej Terezy z Lisieux, patrónky misionárov.

Druhý zlom v živote Agnes/Terezy prišiel v podobe duchovného zážitku, ktorý mala ako 36-ročná. Neskôr ho prirovnala k ,,volaniu vnútri volania”. Stalo sa to cestou vlakom na dovolenku do Darjeelingu. ,,Mala som opustiť kláštor a pomáhať chudobným, žijúc medzi nimi. Bol to príkaz. Zlyhať by znamenalo porušiť vieru,“ spomínala na zlom vo svojom pomerne pohodlnom živote.

O dva roky, v roku 1948, vymenila Tereza mníšsky odev za biele rúcho podobné indickému sárí, ktoré nosila až do smrti. Odišla od loretiek a vydala sa sama do slumov. Založila školu a čoskoro si vymohla pozornosť i podporu indických úradov. Jej plány boli neobvyklé – uľahčiť život sirotám, smrteľne chorým a zomierajúcim na uliciach. Tých si v Indii nik nevšímal – dokonávali tam, kde ležali.

V denníku opísala prvý rok ako mimoriadne krušný – žila z milodarov a často ju prepadala myšlienka na návrat do pohodlia misijnej školy. Už v roku 1950 však dostala súhlas Vatikánu na založenie vlastného rádu – Kongregácie misionárok lásky. Rád postavila na františkánskych princípoch – s dôrazom na osobnú chudobu jeho členiek.

O dva roky otvorila Matka Tereza v Kalkate svoj prvý hospic – Dom umierajúcich. Nasledovali hospice, sirotince a leprosáriá po celej Indii. Rád sa rozrastal a v 60. rokoch prenikol do Latinskej Ameriky. Vatikán ju požiadal, aby otvorila liečebňu v Ríme – personál tvorili indické sestričky. Poznali ju však už aj v Amerike, kde jej sláva veľmi rýchlo nabrala obrátky. Dnes má kongregácia svoje domovy po celom svete, pracuje pre ňu 4000 sestier, spriaznené mužské bratstvá a viac než milión laikov, respektíve dobrovoľníkov.

Svetskú slávu Matky Terezy pomohol založiť film, ktorý o nej nakrútil v roku 1969 Angličan Malcolm Muggeridge. Dokument sa volal Niečo krásne pre Boha a režisér vraj pri jeho nakrúcaní sám pocítil osvietenie. O Matke Tereze napísal neskôr rovnomennú knihu a prestúpil na katolícku vieru. Niektoré zábery filmu vznikli v šere, ale pri vyvolaní vyšli vynikajúco – Muggeridge tvrdil, že vďaka ,,božskému svetlu“, ktoré vyžarovala misionárka. Západný svet bol koncom 60. rokov unavený z konzumu a naklonený spirituálnym zážitkom. Potreboval duchovno a zázraky.

Vatikán ju začal vyzdvihovať, zbierala jedno cirkevné ocenenie za druhým a svetská spoločnosť sa pripojila. Proces blahorečenia, teda vyhlásenia Matky Terezy za svätú, sa začal na podnet pápeža Jána Pavla II. už rok po jej smrti, hoci cirkev sa obvykle v podobných prípadoch neponáhľa a nechá potenciálneho svätca najprv ,,vstúpiť do dejín“.

V tomto kontexte, desať rokov po jej smrti, vyšla knižka Matka Tereza: Príď, buď mojím svetlom (úryvky z nej publikoval americký časopis Time). Kniha obsahuje listy spriazneným duchovným, v ktorých sa legenda katolíckej charity zveruje so svojím utrpením. Necíti vieru, necíti prítomnosť boha. Stav trvá roky, takmer nepretržite od obdobia osvietenia, ktoré zažila vo vlaku do Darjeelingu. Vtedy mala vízie – hovorila s Kristom na kríži. Zážitok neskôr opísala jednoducho: ,,Ježiš sa mi oddal.“

Osvietenie sa však skončilo a zostalo po ňom prázdno – po viac ako polovicu jej života. ,,Prosím, modlite sa osobitne za mňa, aby som nezmarila Jeho dielo a aby sa Náš Pán ukázal – pretože vo mne je také strašné temno, akoby bolo všetko mŕtve,“ napísala v marci 1953 arcibiskupovi Ferdinandovi Périerovi.

Iný list v podobnom duchu, adresovaný kňazovi Michaelovi van der Peetovi, obsahoval nasledujúce slová: ,,Ježiš Vás veľmi miluje. Pokiaľ ide o mňa, ticho a prázdno je také veľké, že sa dívam a nevidím, počúvam a nepočujem, jazyk (pri modlitbe) sa pohybuje, ale mlčí...“ Úsmev označuje v inom liste za ,,masku“, ,,plášť, ktorý zakryje všetko“. ,,Hovorila som, akoby samo moje srdce milovalo boha – nežnou, osobnou láskou. Ak by ste tam boli, povedali by ste – aké pokrytectvo.“

Jej trápenie sa neskončilo, hoci vystriedala niekoľko spovedníkov – ale naučila sa vyrovnať sa s ním. Pomohol jej až teológ Joseph Neuner – povedal jej, že cítiť Krista nie je jediný dôkaz jeho prítomnosti, a že jej zúfalá túžba po bohu je istým znakom jeho prítomnosti v jej živote. Jednoducho pochopila, že bolestivá tma v jej srdci je zvláštnym dôkazom jej lásky k Bohu.

Kniha určite nie je útokom na budúcu sväticu – jej editorom je totiž Brian Kolodiejchuk, popredný člen kongregácie Misionárok lásky, poverený zbieraním materiálu a argumentov podporujúcich blahorečenie Matky Terezy. O knihe sa už zmienil aj pápež Benedikt XVI., keď na stretnutí s mládežou označil to, ako dokázala Matka Tereza premôcť svoje pochybnosti vlastným životom, za príklad hodný nasledovania v období rozšírených pochybností o viere a bohu.

Čo hovorí Diablov advokát? Inštitút ,,advokáta diaboli“, ktorý oficiálne vystupuje v procese kanonizácie, obsadil Vatikán zaujímavo. Rolu prijal britsko-americký publicista Christopher Hitchens, rešpektovaný aj zaznávaný ľavicový intelektuál, ateista, autor kritických prác o osobnostiach z pravej i ľavej strany politického a ideového spektra. O Matke Tereze napísal knihu s mierne provokatívnym názvom Misionárska poloha: Matka Tereza v teórii a praxi.

Hitchens spochybňuje zázrak, ktorý má dokazovať svätosť Matky Terezy. Vatikán zaň uznal svedectvo istej indickej ženy menom Monica Besra, ktorá tvrdí, že keď si priložila na telo medailón s obrázkom Matky Terezy, ,,lúč“ ju vyliečil z rakoviny žalúdka. Jej lekár Ranjan Mustafí tvrdí, že pacientke pomohla liečba tuberkulózy – a Vatikán ho nevypočul. Novinár však predovšetkým spochybňuje samotné dielo Matky Terezy.

Matka Tereza podľa neho nepomáhala odstrániť príčiny chudoby, ba naopak, svojím prístupom chudobu a utrpenie nepriamo prehlbovala. V podobnom duchu však Matku Terezu kritizoval aj mladší katolícky publicista Američan David Scott. Podľa nich misionárka hlásala, že utrpenie je Kristu milé a chudobných vyzdvihla na piedestál úcty a obdivu, ale na druhej strane neurobila v praxi nič pre skutočné zlepšenie ich života.

Tým by podľa Hitchensa – ale zďaleka nie len podľa neho – mali byť skutočné kroky k vzdelávaniu detí, zrovnoprávneniu žien a tiež propagácia antikoncepcie v treťom svete. Hitchens upozorňuje na slová samotnej Matky Terezy: ,,Nie som sociálna pracovníčka. Nerobím to preto. Robím to pre Krista. Robím to pre cirkev.“

Matka Tereza bola skutočne neúprosná odporkyňa interrupcií i antikoncepcie, ba dokonca aj rozvodov. V rozhovore pre americký ženský časopis však súhlasila s rozvodom svojej ,,mediálnej priateľky“ princeznej Diany, keď vraj manželstvo bolo nešťastné.

Navyše prijímala peniaze od haitského diktátora Duvaliera i od Charlesa Keatinga, amerického právnika a bankára, neskôr súdeného za masívne sprenevery peňažných vkladov drobných investorov, starších ľudí, ktorí prišli o svoje celoživotné úspory. Matka Tereza dokonca napísala sudcovi list, v ktorom apelovala na Keatingove zásluhy o charitu a pripomínala Kristovo milosrdenstvo.

Vatikán k argumentom ,,advokáta diaboli“ iba oznámil, že ich preskúmal a nevidí nijakú prekážku v procese svätorečenia.

Bola Matka Tereza podvodníčka? Najprovokatívnejší z argumentov proti tejto žene zasahuje západného, materiálne založeného človeka na citlivom mieste. Nemecký časopis Stern napísal rok po jej smrti, že milióny dolárov darované Kongregácii sestier lásky skončili vo Vatikánskej banke. Konštatoval, že kongregácia zásadne nevydáva správy o svojich príjmoch a odhady výdavkov sú hlboko pod sumou zozbieraných peňazí.

Za pozornosť stojí kritika z lekárskych kruhov – britský lekársky časopis British Medical Journal napísal, že v zariadeniach rádu Matky Terezy chýbajú základné medicínske a hygienické štandardy. Pacienti sa napríklad kúpu v studenej vode, injekčné ihly sa používajú viackrát, chýbajú účinné lieky proti bolesti. Sama Matka Tereza sa pritom bola liečiť na klinike v Los Angeles.

Bývalá popredná členka kongregácie v New Yorku Susan Shieldsová odhaduje, že rád vyzbieral len v New Yorku za rok 50 miliónov dolárov. Podľa Sternu šli peniaze do Vatikánu. Argumentuje pritom aj tvrdením Kathryn Spinkovej, autorky oficiálneho životopisu Matky Terezy. Podľa nej jednotlivé pobočky rádu museli byť sebestačné – nijaké prerozdeľovanie peňazí z ,,centra“ sporovlivá Matka Tereza nepripúšťala.

Podľa svedectva Shieldsovej pracovali členky rádu vo veľmi primitívnych podmienkach, bez počítačov a techniky, účtovné knihy vypisovali ručne. Niekto v tom môže vidieť akt skromnosti a pokory, niekto zasa dôkaz tmárstva, možno fanatizmu. ,,Peniaze neboli zneužité, ale ich najväčšia časť sa nepoužila vôbec,“ tvrdí.

Kauza Matky Terezy je strhujúcim príbehom, ktorý inšpiruje i znepokojuje. Je aj kauzou postmoderného veku. ,,Ak sa raz stanem svätou,“ napísala v roku 1962, ,,iste budem tou z tmy, budem stále neprítomná v Nebi – aby som osvietila tých v tme na zemi.“ Jej posolstvo je mimoriadne – možno až väčšie než samotný život ženy menom Agnes Gonxha Bojaxhiu. Bola aj človekom, nie len sväticou.

Jej listy o hľadaní viery v boha sú strhujúcim osobným svedectvom. Matka Tereza si ich však nepriala zverejniť – tušila, že ľudia budú po ich prečítaní rozmýšľať a hovoriť o nej. Nie o Ježišovi, ktorého hľadala. Napokon, ako tvrdila, bola len ,,ceruzkou v rukách Boha“.

Baša Javůrková