Je tíško...napriek tomu že sa vánok opiera o les, ktorý tancuje k vlastnému popiskovaniu. Ale je tíško, akoby niekto stíšil zvuk na prehrávači. Zavrel som si oči... počujem svoje pľúca, ktoré vdychujú vzduch čistej nádeje. Cítim vôňu kvetov, ktoré sa snaží vánok vytrhávať a tancovať s nimi po oblačných parketách. Nemohol som ináč, ľahol som si do trávy ktorá ma svojou silou vytláčala ako na koncerte ruky ľudí. Ale stále... bolo tíško. Jediná hudba bol môj vánok, ktorý sa hral s mojimi vlasmi. Bol to on, kto mi posielal kvetinky a ktorý masíroval moje myšlienky. Cítil som aj slniečko, ktoré ma štipkalo po tvári. Určite vyšlo z obláčikového domčeka, kde sa doposiaľ skrývalo. Ale i ono, keď sa dozvedelo ako sa baví vánok, si muselo zatancovať so svojimi lúčmi, ktoré sa márne snažili nadvihnúť moje ruky a pohybovať s nimi do rytmu vánku. Bol som na tichej a voňavej diskotéke, kde som v strede parketu ležal a nechal sa unášať nádherným rytmom.

...otvoril som oči...

videl som tmavohnedý strop svojho bytu na 32.poschodí v centre veľkomesta. Vstal som a pozrel sa cez okno. Hluk vonkajšej premávky ma dráždil. Cítiť bolo pleseň a slnko bolo zahalené do čierneho rúcha smogu. A vánok? Ten poletoval nervózne z jednej izby von a dnu vŕzgajúc nahnevane z dverami. Posledné pískajúce stromy sú v múzeách a kvety v historických knihách. Otvoril som okno... z neba začal padať kyslí dážď. Bol to čierny vodopád... padajúci do raja. Jediná a už posledná možnosť ako si zatancovať spolu s vánkom a slzami prírody.

...skočil som...