Anime: Naruto

Miyu: Tento svet

V mojich spomienkach bola prekrásna. Ako anjel, ktorý bojuje proti každému bez rozdielu. Vidím to tak jasne, akoby sa to stalo len včera, hoci odvtedy už prešlo toľko času. Niekedy ju vidím v mojich snoch, okamih, keď sa naše oči stretli posledný krát. Okamih, ktorý zmenil jej život... a aj ten môj.

Zobudil som sa do tohoto sveta, s ktorým nebolo niečo v poriadku. Cítil som to, ale nedokázal som povedať prečo. Očami mi prešla bodavá bolesť, pomaly sa z toho stával zvyk. Hlavu som si zaboril do rúk, akoby som dúfal, že mi to pomôže. Omyl, z ktorého sa stala každodennosť. Rovnako ako z bolesti.

Zatvoril som dvere na svojej izbe a pokračoval úzkou uličkou smerom k odľahlejšej časti dediny, kde bolo ihrisko určené na tréning. Slnko jasne žiarilo a zdalo sa, že všade panuje pokoj. Prečo sa všetci tvárili, že sa nič nedeje? Čo to necítili? Tento svet, v ktorom nedokážete byť šťastní, pretože vám nebol určený.

„Hej, počkaj!“ Opäť som počul ten otravný hlas.

Otočil som sa a ani som sa nesnažil tváriť prekvapene. Ino. „Náhodou“ ma stretávala skoro každý deň. Akoby ma to zaujímalo. Príliš veľa rozprávala a ja som už ani len nepredstieral, že ju počúvam. Nikdy si to nevšimla, alebo sa tak aspoň tvárila. Žila si vo svojom malom vesmíre, kde bola ona tá najdôležitejšia. Veľmi dobre si spomínam, ako sledovala môjho brata na každom kroku.

Ach áno, môj úžasný brat. Zázrak rodinného klanu, žiarivý príklad toho, ako má vyzerať kariéra člena rodiny Uchiha. Ešte teraz mám pred očami ten jeho samoľúby úsmev a pohľad, ktorým mi dával najavo, že on je niečo viac. Tvár človeka, ktorý vie, že patrí k najlepším, k elite. K slávnemu tímu 7.

„Itachi?“ zvuk môjho mena ma vytrhol z myšlienok. Ani som si neuvedomil, kedy sme zastali. Hľadela na mňa trochu skúmavo, akoby tušila, že som bol myšlienkami inde.

„Hokage si želá, aby si za ňou prišiel čo najskôr.“ dodala po chvíli a pomaly sa pobrala preč. Sledoval som ju pohľadom, ako po pár krokoch zastala a otočila sa ku mne. Pomaly sa usmiala, akoby chcela zakryť rozpaky.

Trochu som zdvihol kútiky úst. Vyzeralo to divne, viem. Ale nie som práve veselá povaha. Viem to a vôbec nemám v úmysle to zmeniť.

Prechádzal som uličkami dediny a v duchu som pritom videl sám seba, keď som nimi pobehoval ako malý chlapec. Nebol som sám a práve to bolo zvláštne a desilo ma to. Druhá postava sa na mňa podobala, ale tvár mala zahmlenú. Boli to len útržky, jediné chvíle šťastia a ja som si na ne nevedel spomenúť. Je mi súdené žiť navždy v tejto prekliatej realite? Vo svete, kde som bol tieňom svojho brata? Na mieste, kde som pre všetkých bol len „Mladší brat Sasukeho Uchihu“?

Tím 7. Úžasný a jedinečný. Každý jeho člen bol príklad pre všetkých jouninov. Môj neprekonateľný brat. Sebavedomý, až som mal chuť kričať vždy, keď som ho videl. Podobnosť medzi nami sa mi stala prekliatím. Neznášal som tmavomodrú farbu jeho očí a akonáhle som vedel používať sharingami, moje oči boli neustále červené.

Tak zúfalo som potreboval niečo, čím by som sa odlišoval. Červené oči pôsobili zvláštne a vo väčšine ľudí vzbudzovali nervozitu. To bol príjemný bonus.

Sledoval som Sasukeho tím pri tréningu vždy, keď to bolo možné. Obdivoval som spôsob, akým bojovali. Môj brat, ktorý mi mal byť vzorom. Kyuuby – človek s dušou démona, ktorý si získal rešpekt a úctu. A nakoniec ona.

Zaklopal som na dvere kancelárie. Zvnútra sa ozval buchot, tlmené nadávky a po chvíli rázne: „Vojdite.“

Pokojne som otvoril dvere a vošiel do miestnosti, ktorá kričala o pokuse niečo skryť. Tsunade sedela za stolom, v rukách papier - obraz usilovne pracujúceho človeka.

Jej sklenené oči však prezrádzali, čo sa tu pred chvíľkou dialo naozaj. Kútikom oka som si všimol zabudnutú fľašku od saké. Bola čiastočne zahrabaná pod kopou papierov, ale moje sharingany ju nemohli minúť. Zároveň si ju všimla aj Tsunade. Jej pohľad v priebehu sekundy prešiel z fľaše na mňa. Moja tvár ostala ale aj naďalej pokojná. Nemôžem povedať, že by som s tým súhlasil. Alkohol bol iba slabosť a prejav zbabelosti. Ale aspoň čiastočne som ju chápal. Každý sa s tým vyrovnal inak.

Tsunade si odkašľala, aby zakryla rozpaky a naznačila mi, že si mám sadnúť. Sledoval som, ako sa hrabe v kope papierov a niečo si mrmle, len tak pre seba. Nakoniec zrejme našla presne to, čo hľadala. Ešte raz prebehla očami po správe v rukách, akoby sa stále a stále uisťovala, že to, čo tam je napísané, je pravda.

„Našli Sakuru,“ Ozvala sa odrazu.

Mimovoľne mnou trhlo, až som sa bál, že si to všimne. Ale Tsunade iba stále skúmavo čítala dokument a sem tam prehrabala kopu papierov. Nie preto, že by niečo hľadala, skôr sa snažila zahnať nervozitu a obavy, ktoré ju premáhali. Niečo sa deje. Mimovoľne som pohľadom zablúdil na fotografie, ktoré boli položené na malej poličke. Môj brat, Kyuuby a tá posledná...

---

„Na koho čakáš?“ ozval sa hlas spoza môjho chrbta. Prekvapil ma. Vôbec som necítil, že sa niekto blíži. A to som bol sám a na svoje schopnosti nesmierne pyšný. Aj keď som bol len chlapec, ktorý sa snažil sledovať svojho veľkého brata v prvý deň jeho povinností genina. Pomaly som sa otočil. Nado mnou sa skláňalo dievča v približne rovnakom veku ako Sasuke. Stále sa usmievala, ako si rukou napravovala pramienok neposlušných vlasov. Mali veľmi zvláštnu farbu, presne ako cukrová vata. Ružové a neprirodzené. Upevnené ich mala ochrannou čelenkou so znakom dediny. „Genin!“ prebehlo mi hlavou.

Zrazu sa zarazila. „Ty si Sasukeho malý brat, že? Tá podoba je až neuveriteľná.“

To nebolo presne to, čo som chcel počuť. Ale aj tak ma na nej niečo fascinovalo. V okamihu sa rozlúčila a ja som ju sledoval ako dobehla k môjmu bratovi a zvyšku tímu.

Nemohol som z nej spustiť oči, bola ako bohyňa. Obdivoval som jej štýl boja. Každá maličkosť na nej ma privádzala do úžasu. Dokázal som ju pozorovať celé hodiny. A pomaly, niekde hlboko v mojom vnútri, sa prebúdzala túžba. Túžba, ktorá zatienila detskú rivalitu a snahu vyrovnať sa staršiemu súrodencovi. Aby sa na mňa pozerala, tak ako sa pozerá naňho, aby som ja zaplnil jej myseľ. Ja a len a len ja. Bez výnimky.

---

Na fotke sa usmievala, jej pohľad namierený na Sasukeho dával jasne najavo, čo bolo dôvodom tejto radosti. Načiahol som sa a vzal obrázok do rúk. Prstom som prešiel po skle, snáď som dúfal, že sa dotknem skutočného človeka a nie prázdneho obrazu. Po chvíli som fotku opatrne vrátil na poličku a obrátil sa k Tsunade.

„Je to úloha triedy S, ale viem že ju zvládneš, musíš.“ Papiere položila na stôl a zdvihla hlavu. „Je veľmi dôležité, aby bola úspešná,“ dodala s ešte väčším dôrazom na posledné slová, keď mi podala malý zvitok s podrobnosťami.

Prikývol som. Akoby bolo potrebné mi niečo také zdôrazňovať, skoro všetky moje misie končili úspechom.

Vstal som zo stoličky a zamieril k dverám. Predtým, než sa za mnou zabuchli sa ozvalo slabé, ale predsa len zreteľné: „Chcem, aby sa vrátila živá... prosím.“

Oprel som sa o zatvorené dvere a opäť som cítil bolesť v očiach. Chytil som si hlavu do rúk a zvitok dopadol na zem. Ozvena sa šírila prázdnou chodbou a jej zvuk v mojej hlave neustával. Všetko bolo tmavé a všade bola krv, potoky krvi. Odvšadiaľ sa ozývali výkriky a mesiac osvetľoval postavu, ktorá to mala na svedomí.

Potom bolesť ustúpila a ja som pomaly prešiel pár krokov chodbou, aby som zodvihol spadnutý zvitok.

Tak veľmi som sa snažil zabudnúť, že sa mi to možno podarilo až priveľmi dobre. Videl som útržky detstva, ktoré sa možno nikdy nestali, videl som ľudí, ktorí nemali tvár. Ale najhoršie chvíle sa vracali, keď som sa im nevedel brániť.

Vracali sa v snoch. V noci, keď som sa nepokojne prehadzoval v spánku, keď som sa budil z nočných môr, ktoré boli také reálne, že som ich prítomnosť vnímal celé hodiny po prebudení. Cítil som lepkavú krv ma svojich rukách a tvári, úplné ticho, ktoré ešte viac zdôrazňovalo, že tu nie je nikto, kto by viac kričal alebo volal o pomoc. Videl som seba, ako tam stojím a nedokážem sa pohnúť. Nebol som schopný jediného pohybu, vnímal som iba to ticho, ktoré nastalo.

A aj napriek tomu som si myslel, že je krásna. Len som tam tak stál, bez pohnutia a obdivoval ju, ako celé roky predtým.

Trochu som zrýchlil krok. Za prvé som sa chcel čo najskôr dostať domov a potom von z dediny a za druhé som dúfal, že tak zaženiem nepríjemné spomienky. Pri pokuse otvoriť dvere bytu som ich takmer vyrazil. Roztvorený zvitok som hodil na posteľ a začal som si baliť najpotrebnejšie veci. Už som ho nepotreboval. Po ceste som si ho prečítal niekoľkokrát a jeho obsah som poznal naspamäť.

ANBU jednotka náhodou stretla Sakuru neďaleko hraníc so Sunou. Ich úlohou bolo ju z bezpečnej vzdialenosti sledovať a vyčkať na posily. Tie posily som mal byť ja. Premýšľal som, koľko s tým majú spoločné moje schopnosti a koľko moja podobnosť so Sasukem.

Preskočil som múr, ktorý obkolesoval dedinu a pokračoval smerom k hraniciam s krajinou Suna. Pred odchodom som sa ešte zastavil pri pamätnom múre s menami mŕtvych hrdinov. Zapálil som sviečku a vyslovil krátku modlitbu. Nie pre tých, ktorých mená na ňom boli vytesané. Mená ľudí, ktorých som poznal. Z príbehov, legiend a môjho vlastného detstva. Ľudia, ktorých som mal obdivovať. Ale všetok môj obdiv patril len jednému človeku. Mojej bohyni. A jej patrila aj moja modlitba, hoci jej meno na pomníku chýbalo.

Bolo chladno a môj teplý dych sa zrážal pod maskou člena ANBU jednotky. Všade okolo bola ranná hmla, les bol ponurý a tichý. Preskakoval som z konára na konár a sledoval svetelné lúče, ktoré sa predierali pomedzi stromy a miestami pretínali biely opar naokolo.

Keď ju opäť stretnem, prestanem mať tento pocit prázdnoty? Po celé tie roky som dúfal, že áno. Modlil som sa, preklínal, zaprisahával všetko živé a mŕtve naokolo, aby to skončilo. Aby skončili noci, keď som sa budil zo spánku a dni, v ktorých som mal pocit, že toto všetko je len sen.

Nepamätám si, kedy to všetko začalo. Možno vtedy, keď som ju videl prvýkrát alebo možno ten posledný. Moment, keď sa vo mne stratili všetky emócie, pocity a sny. Ak som kedy nejaké vôbec mal. Pred ňou bola len rivalita a snaha dokázať, že ja som ja. Nenávidel som svojho brata, svoju rodinu, svoju úbohú existenciu. Chcel som dokázať, že som iný - lepší, horší, jednoducho, že nie som on. Chcel som a potreboval som to tak zúfalo, že samotný život pre mňa prestal byť dôležitým. A potom prišla ona.

Keď zavriem oči, stále ju vidím pred sebou. Zelené oči plné radosti, keď sa na mňa občas v slabej chvíľke usmiala. Ružové vlasy, ktoré bez rozmyslu poletovali vzduchom a jej márne pokusy s nimi niečo spraviť. Celá jej existencia bola dokonalá. A ja som bol len malé dieťa, ktoré zatúžilo po niečom, čo nemohlo mať.

Túžba bola silnejšia ako všetky ostatné pocity, ako flegmatizmus a prvotný chlad v mojom srdci. Chcel som, aby sa na mňa pozrela aspoň raz. Jediný raz bez toho, aby vo mne videla Sasukeho, ktorý jej nebol schopný alebo ochotný dať to, po čom túžila ona.

Oprel som sa o kmeň stromu a napil sa vody. Bol som už len kúsok od miesta, odkiaľ poslali správu. Je pravdepodobné, ba priam isté, že sa pohli ďalej. Nemal som ani tušenia ako ďaleko môžu byť s jednodňovým náskokom. Zatvoril som fľašku a opäť si nasadil masku na tvár. Vyrazil som na cestu.

Ako som predpokladal, Sakura ani skupina, ktorá ju sledovala, na mieste neboli. Podľa očividných stôp, ktoré zanechali, sa dalo ľahko určiť, kam šli. Možno až priveľmi ľahko.

Po niekoľkých hodinách som cítil niekoľko chakier. Dobiehal som ich. Ale čím bližšie som bol, tým menej ich bolo. Vedel som, čo to znamená a ostalo mi len dúfať, že sa k nim dostanem včas. Bol som len pár minút od nich, keď všetok život zmizol. Okrem jediného.

Dostal som sa na lúku, ktorú dookola obkolesovali stromy. Všade boli mŕtve telá. Spoznal som v nich skupinu, ktorá našla Sakuru a zvyšok patril ninjom z Dediny skrytého zvuku. Pravdepodobne na ňu náhodou narazili a mali pocit, že sú v presile. Boli arogantní a chceli využiť šancu stretnúť osamelého ninju z Konohy. Nemali šancu a spolu s nimi si to odniesla aj ANBU jednotka.

A uprostred stála moja bohyňa. Vyzerala presne tak, ako som si ju pamätal. Tie isté neposlušné vlasy a ochranná čelenka, ktorá pripomínala, kým voľakedy bola. A rovnako červeno sfarbená krv, ktorá pokrývala jej telo. Tentokrát nesvietil mesiac a po tvári jej nestekali slzy. Jej oči boli prázdne. Vystrela ku mne ruku a ja som šiel.

Nikto nevedel povedať, čo sa vtedy, pred 3 rokmi, vlastne stalo. Nikto to nevedel pochopiť. Tím 7 bola najlepšia ANBU jednotka, ktorú sme mali a ich úloha nemala byť náročná a už vôbec nie nebezpečná. Všetko zahaľovalo tajomstvo a len jedna osoba vedela pravdu.

Priveľká presila alebo hádka Sasukeho a Kyuubyho. Teraz už nezáleží na tom, čo to spôsobilo. Na pomníku hrdinov pribudli dve nové mená – Uchiha Sasuke a Uzumaki Naruto. Tretie meno tam nebolo. Posledný žijúci svedok celého masakru. Ten, kto zabil všetkých svedkov tejto udalosti. Sakura.

Až potom sa na svet dostali informácie, ktoré boli tak dobre skryté. Schizofrénia. Ani jej najbližší nevedeli o existencii jej druhého ja. To, ktoré v sebe dusilo všetok hnev, zlosť a negatívne emócie. Smrťou najbližších sa jej svet zrútil a umožnil mu, aby sa dostalo na povrch. Prestala vidieť rozdiel medzi priateľmi a nepriateľmi. Zabíjala bez rozmyslu, až neostal nikto, kto by povedal, čo sa v tú noc stalo.

Keď sme dorazili na miesto, bolo po všetkom. Toto nebola predstava väčšiny ľudí o ich prvej misii v pozícii člena ANBU jednotky. Pre mňa sa to stalo realitou.

Nikdy nezabudnem na ten pohľad. Všetko bolo pokryté krvou. V telách, ktoré ležali na zemi, som spoznal ninjov z Konohy, ktorí boli na túto misiu pridelení spolu s tímom 7. Zvyšok sa dal spoznať len podľa ochranných čeleniek so symbolom z Dediny skrytej hmly.

Opäť som uvidel obraz, ktorý som nedokázal vymazať z pamäte. Stála uprostred a mesiac ju osvetľoval, akoby sa nám vysmieval. Pôsobila tak krehko a zraniteľne. A ja som nemohol inak. Musel som myslieť na to, že je krásna. Na to, ako v ruke držala katanu, z ktorej pomaly stekala krv. Dokonalý anjel smrti. Otočila sa ku mne a konečne som jej videl do tváre. Naše oči sa stretli a to bol moment, kedy som ju videl naposledy. Zmizla, aby o nej nikto nič nepočul. Trpezlivo som čakal, až sa stretneme opäť. A ja ukončím tento nekonečný sen. Ten moment nastal teraz.

Sakura ku mne vystrela ruku a ja som šiel k nej. Čakal som na tento moment a bol som pripravený. Stačilo len, aby mi pozrela do očí. Zložil som si masku ANBU a pustil ju na zem.

„Sasuke...?“ povedala a rukou mi prešla po tvári. Videla to, čo vidieť chcela a ja som jej to len uľahčil.

Bol to môj osud, jej osud. Vedeli sme to od toho momentu, keď som ju videl zabíjať. Od momentu, keď sa naše oči stretli.. plné sĺz.

Vedel som, že ja budem ten, kto ju zbaví bolesti. Vedomia toho, čo spravila. Bola to posledná vec, ktorú som pre ňu mohol spraviť. Použil som svoje sharingany, aby som jej dal slobodu, po ktorej toľko túžila. Ilúziu šťastnej rodiny, chvíľ strávených s tými, ktorých milovala. Spomienok, ktoré nikdy neovládla temnota.

Objal som ju, aby som ju mohol cítiť po prvý a zároveň posledný krát, ako som vrazil kunai do jej tela. Pozrela na mňa a ja som vedel, že vidí mňa a nikoho iného.

Krv sa pomaly vsakovala do mojich šiat a ja som ju držal tak pevne, ako som mohol. V jej tele už nebol život. Bola šťastná a jej myšlienky boli venované len mne. Mne a nikomu inému. Teraz a navždy.

-koniec-